Štúdia vznikla s podporou FPU.
6. KAPITOLA
SLOVENSKÁ REGULOVANÁ MÓDA 1948 -1989
Na úvod tejto kapitoly je potrebné pripomenúť, že európsky a svetový vývoj módy v týchto štyroch dekádach naberal na tempe predovšetkým cez ready-to-wear, teda cez priemyselne vyrábanú módu. Vďaka tomu, že do jeho tvorby vstúpili v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch parížski couturieri so svojím kreatívnym poteciálom a v ďalších desaťročiach sa pridávali ďalší módni dizajnéri aj inde ako v Paríži, už to nebol len priemyselne vyrábaný odev, ale môžeme hovoriť, že už išlo o priemyselne vyrábanú módu s jasným odkazom na meno dizajnéra, teda ready-to wear, ktoré je spojené v rámci nami spomínaného reťazca už aj s jej počiatočnou a kreatívnou zložkou – tvorbou módneho dizajnu cez konkrétneho módneho návrhára. Ďalším dôležitým momentom v rámci tohto vývojového obdobia bolo, že všade vo svete sa budovali nové výrobné kapacity ale aj nové obchodné miesta, kde sa ready-to-wear vyrábala a predávala. Vznikali aj nové módne časopisy, ktoré sa spájali práve s nástupom ready-to-wear, s novými menami návrhárov a značkami, z ktorých najznámejší bol a je časopis Elle. Rozšírením televízie do domácností vznikol aj ďalší zdroj vizuálne sprostredkovaných informácií o móde, ktorý ovplyvňoval naladenie spoločnosti k prijímaniu nových módnych impulzov a neskôr aj rýchlo sa meniacich módnych trendov.
Po roku 1948 sa u nás začal proces budovania ľudovo-demokratického, neskôr socialistického spoločenského poriadku, v rámci ktorého móda bola vnímaná ako niečo, čo je potrebné zmeniť, ale…? Je možné zmeniť to „niečo“, keď sa z toho stáva stále silnejúci spoločenský a ekonomický fenomén prístupný stále väčšemu okruhu ľudí, ktorý svojou silou prekračuje hranice, tie na mapách ale aj tie ideologické? Veď ready-to-wear ako nový model fungovania módy v povojnových dekádach bol sám o sebe nositeľom idey stierania rozdielov medzi ľuďmi cez odev, jeho demokratizačný rozmer bol viac ako zjavný a v rámci histórie módy zaznamenaný. Túto snahu, resp. tento plán, keďže v tom čase bolo plánované a regulované všetko, meniť vývoj módy na základe nejakých ideologických téz bolo omylom a ako ukázal ďalší vývoj, propagandistický rozmer v móde sa aj v rámci socialistickej módy postupne vytrácal.
K napĺňaniu tohto plánu na začiatku prispelo znárodnenie textilných a odevných firem, postupne od tých najväčších až po malé remeselné krajčírske dielne a v Čechách boli znárodnené aj známe pražské modelové domy Rosenbaum, Podolská, Bárta a Kníže, ktoré boli včlenené po podniku s názvom „Domy módního odívání“ a premenovali sa Styl, Eva, Diplomat a Adam, kam prišli noví módni návrhári a kde pokračovalo zákazkové šitie odevov najmä pre politikov, diplmatov a známe osobnosti. V roku 1949 vznikol v Prahe nový národný podnik „Textilní tvorba“ , v roku 1959 premenovaný na Ústav bytovej a odevnej kultúry (UBOK), kde vznikali kolekcie, resp. prototypy pre podniky odevného priemyslu, ktoré reflektovali aktuálne módne trendy a boli určené na prezentáciu v módnych časopisoch a na módnych prehliadkach.[1]
Do tohto obdobia a súčasťou plánu smerom k regulácii módy a odevnej kultúry patril aj vznik prvého módneho časopisu na Slovensku v roku 1950, prvé číslo vyšlo o rok neskôr pod názvom Móda – textil, ktorý najmä v prvých rokoch bol šíriteľom téz o potrebe zmeny v odievaní na základe jej odpútania od buržoáznej módy „západu“.
CENTRALIZÁCIA VÝROBY
V rokoch 1945-1948 prebiehal proces znárodňovania a ako prvá bola už 24. októbra 1945 znárodnená firma Nehera – odevné závody v Trenčíne a postupne sa znárodňovali ostatné odevné závody na Slovensku a zavádzal sa v nich systém samostatného podnikového hospodárenia. V Trenčíne sa zriadil národný podnik Odeva, ktorý bol v júni 1948 ustanovený za vedúci podnik na Slovensku a do jeho majetkovej podstaty bolo postupne začlenených 22 odevných súkromných závodov. Došlo k postupnému plánovaniu výroby a vymedzeniu špecializácie pre jednotlivé podniky.
K ďalšej reorganizácii odevného priemyslu došlo v júli 1949. Ministerstvo priemyslu svojou vyhláškou č.1178/1949 odobrilo vznik troch nových národných podnikov. Z pôvodnej Odevy sa vyčlenili Odevné závody n.p.Púchov – Makyta, Odevné závody n.p. Prešov a samotná Odeva sa zaregistrovala pod novým názvom Odevné závody Viliama Širokého n.p. Trenčín. V roku 1950 vznikol na Slovensku ešte jeden národný podnik a to Zornica – výroba bielizne so sídlom v Košiciach, ktorej sídlo sa o rok neskôr presťahovalo do Bánoviec nad Bebravou.
Po pätnástich rokoch došlo k druhej vlne centralizácie textilného a odevného priemyslu na Slovensku, keď v roku 1965 zriadilo vtedajšie Ministerstvo spotrebného priemyslu v Prahe novú štátnu hospodársku organizáciu s názvom Slovenský odevný priemysel, odborové riaditeľstvo Trenčín, neskôr premenované na Spojené odevné podniky. K 1. januáru 1969 sa zriadila organizácia s názvom Slovenské textilné podniky, generálne riaditeľstvo Trenčín, ktorú tvorili Bavlnárske závody VIL Ružomberok, Závody MDŽ Bratislava, Závody 1. mája Liptovský Mikuláš, Tatraľan Kežmarok, Lykové a textilné závody Revúca, Ľanárske a konopárske závody Holíč, Slovenské vlnárske závody Žilina, Merina Trenčín, Poľana Lučenec, Tatrasvit Svit, Slovenka Banská Bystrica, Pleta Banská Štiavnica, Trikota Vrbové, Odevné závody Trenčín, Makyta Púchov, OZKN Prešov, Zornica Bánovce nad Bebravou. Následne k 1. januáru 1970 vznikol Slovakotex – Slovenské textilné podniky, generálne riaditeľstvo Trenčín. Toto centrálne administratívno-organizačné usporiadanie pretrvalo až do roku 1991.[2]
Slovakotex zabezpečoval nielen centrálne riadenie výroby, jej ďalsí vývoj, špecializáciu, modernizáciu ale aj distribúciu a obchod, aj ten zahraničný, teda nákup surovín a materiálov pre potreby slovenských podnikov ale aj obmedzený dovoz zahraničnej módy do vybraných predajní a obchodných domov (Prior, Tuzex) a zároveň vývoz hotových produktov nášho odevného priemyslu do zahraničia, najmä do Ruska, krajín RVHP ale aj na západ. Bol to čas, kedy priemyselne vyrábaná móda všade rástla a dopyt po nej neustále rástol. Vývoj slovenského textilného a odevného priemyslu v tomto období je preto potrebné reflektovať aj v tomto širšom vývojovom kontexte.
Do tohto kontextu možno zaradiť aj vznik najstaršej výstavy módy a odievania Trenčín mesto módy, ktorá sa prvý raz konala v Trenčíne v roku 1963, prvýkrát ešte pod názvom Výstava výrobkov trenčianskeho textilného a odevného priemyslu a bolo to v závodnom klube Merina Trenčín. Od roku 1970 výstava prešla pod Slovakotex a jej popularita neustále rástla a to nielen medzi samotnými podnikmi, ktoré každoročne v septembri súťažili svojimi kolekciami a výrobkami o ocenenie Zlatá Fatima ale aj medzi kúpychtivými návštevníkmi. Záujem o módu sa neustále zvyšoval.
ANONÝMNY MÓDNY DIZAJN
Snahy o reguláciu samotnej tvorby módneho dizajnu, ktorá je nosnou témou tejto štúdie a ktorá v rámci módneho priemyslu je jeho východiskovou kreatívnou zložkou, boli citeľné najmä v päťdesiatych rokoch. Sledovať ich možno na stránkach prvého slovenského módneho časopisu Móda – textil. Hneď v úvodníku jeho prvého čísla z roku 1951 sa píše, že „ úlohou pracovného kolektívu Textilnej tvorby (Textilní tvorby) je zvyšovať kvalitu a výtvarnú úroveň výrobkov a vytvoriť novú líniu a nové ponímanie obleku (odevu), ktoré bude slúžiť všetkým pracujúcim. V minulosti, keď bol náš hospodársky a kultúrny život závislý na západe, udávali smer našej móde parížske salóny. Táto veľmi nákladná, často nepraktická a preexponovaná móda vyhovovala spôsobu života buržoáznych vrstiev. Pre nákladnosť bola ich privilégiom a takto móda prispievala k triednej rozdielnosti.“[3] Vedľa tohto úvodníka, ktorý avizoval vznik „iného“ odevu a módy ako tá západná, bola fotografia z trhoviska, na ktorej sú vidiecke ženy vo svojom tradičnom ľudovom odeve a vedľa toho jeden z prvých modelov kabáta, ktoré časopis predstavil. Táto fotografia, určite najlepšia z celého časopisu, viac dokumentárna ako módna, má však v sebe aj iný odkaz. Naznačuje, že na Slovensku, okrem tej v texte deklarovanej snahe produkovať odev pre všetkých pracujúcich, móda ako taká si stále len hľadala cestu do nášho zväčša rurálneho prostredia.
Skladba prvých ročníkov tohto časopisu bola veľmi jednoduchá a ideologicky jednoznačná. Popisné fotografie, módne kresby a podrobné popisky k jednotlivým modelom, články o slovenskom textilnom a odevnom priemysle a nechýbali ani angažované básne a portréty sovietskych spisovateľov. Súčasťou časopisu bola aj reklama, ktorá propagovala ten „iný“ socialistický odev, obuv ale aj kozmetické prípravky. Samotná móda, teda tvorba módneho dizajnu sa pohybovala niekde medzi deklarovaným „vkusným“ odevom pre všetkých pracujúcich, ktorý bol zbavený zdobnosti a okázalosti a na druhej strane vo svete všeobecne prijímanými štýlmi vo svete. V päťdesiatych rokoch to bol diorovský „new look“ so zvýrazneným štíhlym pásom a naberanými či zvonovými sukňami a od konca päťdesiatych rokov veľmi rýchle striedanie rôznych nových štýlov a línií. Jasne čitateľný je tu nástup chanelovskej jednoduchej elegancie na rovných sukniach ku kolenu a skrátených kabátikoch na kostýmoch či vtedy obľúbených kompletoch šaty plus kabátik ale aj na modeloch v siluete vreca à la Givenchy.
Špecifikom tvorby módneho dizajnu v socialistickom Československu bolo, že to bol módny dizajn, taktovediac, anonýmny. Mená návrhárov časopis neuvádzal. Modely, ktoré časopis prezentoval vznikali väčšinou v samotných národných podnikoch, resp. vo vývojových centrách Makyty, OP Prostejov, Vkusu, v ÚBOKU v Prahe, kde síce pracovali talentovaní návrhári a návrhárky, no ich meno nikto nepoznal.
Už na konci päťdesiatych rokov a najmä v ďalších dekádach v časopise Móda – textil, ktorý zmenil v roku 1961 názov na Naša móda a v roku 1968 už len na Móda, bola prítomná a zjavná ambícia zbavovať sa ideologických nánosov a tvoriť časopis, ktorý bude v kontakte s relevantnými módnymi tendenciami a štýlovými premenami vo svete cez siluety, materiály, módne detaily i celkový módny vzhľad. Objavujú sa tu aj inšpirácie zo západnej tlače s komentármi, ktoré naznačujú ten spomínaný odklon od ideologizácie módy. Pomaly sa presadzuje aj farebná módna fotografia, aj keď ešte v polovici šesťdesiatych rokoch bola farebná len titulná a zadná strana časopisu a vo vnútri čísla len módna kresba.
Za všetkými tými zreteľnými posunmi časopisu smerom k čisto módnemu obsahu bola redakcia, do ktorej v roku 1956 nastúpil aj fotograf Karol Kállay, ktorého fotografie posúvali slovenskú, resp. českolovenskú socialistickú a tak trochu nesmelú módu prostredníctvom kreatívnej módnej fotografie na európsku úroveň. Karol Kállay, vďaka tomu, že poznal vtedy prevažujúce tendencie v rámci módnej fotografie a fotil aj pre zahraničné, nemecké a francúzske módne časopisy, dokázal čitateľkám časopisu sprostredkovať vždy práve aktuálny módny vzhľad. V šesťdesiatych rokoch je z jeho fotografií jasne čitateľný odklon od statickej aranžovanej módnej fotografie k modernej mestskej fotografii. Rovnako ako David Bailey, Helmut Newton či Richard Avedon vytiahol modelky do ulíc, čím prezentovanej móde dodal mladší a prirodzenejší celkový výraz, pretože v tom čase všetko mladé bolo určujúcim momentom. Mladé tváre na titulných stránkach ale aj nárast športovej a voľnočasovej módy v obsahovej štruktúre časopisu jasne dokumentujú zmenu v celkovom naladení časopisu.
V ďalších dekádach, v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch a potom, čo v roku 1969 vzniklo vývojové stredisko (modelová dielňa) časopisu Móda, sa tvorba módneho dizajnu na báze vlastných redakčných kolekcií opäť posunula k otvorenejšiemu, slobodnejšiemu prijímaniu aktuálnych módnych trendov zo sveta. Cítiť tu oveľa širšiu štýlovú rôznorodosť, ktorá sa práve v tom čase v rámci módneho dizajnu vo svete etablovala a módna fotografia v časopise ju opäť zaznamenávala. Vznikali tu prvé širšie koncipované módne príbehy, módne editoriály – prírodné i mestské a to už aj vo farbe.
