Štúdia vznikla s podporou FPU.
5. KAPITOLA
READY-TO-WEAR A NÁRAST ŠTÝLOV V DRUHEJ POLOVICI 20. STOROČIA
Od priemyselnej revolúcie do polovice 20. storočia ready-to-wear produkovala priemyselne vyrábaný funkčný odev bez zjavného vstupu dizajnérov. Po druhej svetovej vojne si producenti ready-to-wear odevov uvedomili, že ak chcú, aby predaj priemyselne vyrábaného odevu napredoval, musia pravidelne ponúkať zmenu a tak každý rok, resp. na každú sezónu, resp. na každé ročné obdobie začali túto zmenu ponúkať a tak vznikol cyklus módnych trendov, ktorý v nezmenenej podobe funguje dodnes. Vznikol nový model ready-to-wear, ktorý v nasledujúcich rokoch prebral a modifikoval na svoje potreby systém fungovania a postupy haute couture, ako sú sezóny, značka, za ktorou je meno návrhára, marketing, reklama, licencie, módne prehliadky a spolupráca s módnymi časopismi.
Tento nový spôsob priemyselnej výroby módnych odevov, ktorý už predtým uspel v Amerike, si rýchlo našiel cestu aj cez Atlantický oceán do Európy a postupne odpútaval ženy od ideálov tradičnej elegancie haute couture, ktorá bola viac o nadčasových kúskoch šitých na mieru s jasným odkazom na dokonalý celkový vzhľad a nasmeroval ich k rýchlo sa meniacim trendom ready-to-wear. Haute couture so svojou dovtedy nepopierateľnou pozíciou jediného arbitra módneho vzhľadu strácala na sile a v ďalších dekádach, najmä v priebehu šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov „…sa s rozmachom športového oblečenia, marginálnej módy mladých a ready-to-wear rozpadla na prach.“[1]
Po sto rokoch sa etabloval v rámci módneho priemyslu nový model, ktorý vychádzal z nového vzťahu medzi novými postupmi, technológiami a kreatívnym potenciálom a do tvorby priemyselne vyrábanej módy vstúpili aj samotní couturieri. Bez ich vstupu do procesu tvorby ready-to-wear kolekcií by priemyselne vyrábaná móda nemala v ďalších dekádach taký úspech. Zmenil sa aj koncový spotrebiteľ módy, ktorý nemal dovtedy v podstate žiadny vplyv na štýly, ktoré kreovali couturieri a len netrpezlivo očakávali, čo im pripravia.
BUDOVATEĽSKÉ PÄŤDESIATE ROKY
V päťdesiatych rokoch nastupuje televízia, ktorá neprinášala len spravodajstvo ale aj zábavu. Hollywood vyťahoval z rukávu jedno eso za druhým. Istý únik od povojnového strádania ponúkla spoločnosť Walt Disney svojimi animovanými postavičkami. V hudbe vládol rock´n roll a Elvis Presley. Módnymi ikonami boli Marilyn Monroe a Audrey Hepburn, ktorá predstavovala nový typ krásy. Jej éterický vzhľad často ovplyvňoval samotných módnych tvorcov a dodnes zostáva symbolom elegancie, osobného šarmu a noblesy.
Druhá polovica tejto dekády doliečila všetky rany a bôle vojny. Všade sa budovalo, ekonomika začala prekvitať, nezamestnanosť bola takmer nulová a predaj spotrebného tovaru sa postupne zvyšoval. V tomto kontexte muži zobrali na seba zodpovednosť za obnovu sveta a také bolo aj ich oblečenie. Tmavý oblek a kravata boli stále povinné. Žena žila vo svete nových moderných domácich spotrebičov, obliekala si šaty so stiahnutým pásom a akceptovala aj menej pohodlné ihličky. Haute couture z veľkých parížskych módnych domov stále diktovala módny vzhľad a dokázala opäť prilákať medzinárodnú klientelu do Paríža, no bolo to len akési prešľapovanie na mieste, ktoré neprinieslo nič nové. Semienko vzbury však pomaly klíčilo.
FASHION STREET
V päťdesiatych rokoch sa v Amerike začali búriť najmä mladí intelektuáli, ktorí odmietali „american way of life“ spred vojny a spolu s tým aj oblek s kravatou ako každodennú uniformu. Začínajú nosiť košele bez kravaty, športové bundy, tričká, tenisky a džínsy. Táto pohodlná módna vlna z ulice rýchlo prekročila Atlantik a po prvý raz bola móda spojená s očakávaniami mladých. Po prvýkrát dala o sebe vedieť „fashion street“, aby predznamenala veľmi výrazné zmeny v móde v druhej polovici 20. storočia.
Tričká, džínsy, bundy a tenisky sú aj dnes najnosenejšími kúskami oblečenia na všetkých kontinentoch sveta. Hľadať dôvod prečo je tomu tak, je zbytočné. Či to bol film alebo americký marketing značky, čo naštartovali túto americkú módu z ulice pre ulicu je dnes v podstate irelevantné, dôležité je, že ich ľudia nosia a že aj tieto tri obyčajné kúsky oblečenia prispeli k demokratizácii módy, k stieraniu rozdielov – regionálnych, rasových, náboženských i spoločenských. Technologický pokrok ale aj veľké spoločenské a kultúrne zmeny najmä v dekádach druhej polovice 20. storočia ovplyvnili myslenie spotrebiteľa. Nový spotrebiteľ jednoducho vyjadril túžbu mať svoj hlas v móde.
NOVÉ POVOLANIE – MÓDNY NÁVRHÁR
Nadšenie okolo ready-to-wear, po francúzsky prêt-à-porter, dalo zelenú novému povolaniu, módnemu návrhárstvu. Módny návrhár (stylist du prêt-à-porter) mal a má celkom odlišnú koncepciu práce ako couturier, ktorý konštruuje odev na konkrétnu postavu, zdôrazňuje, resp. zakrýva niektoré časti tela podľa želania klientky, resp. podľa toho, čo si vyžaduje momentálna módna silueta a pracuje s veľmi drahými tkaninami, často vyrobenými v limitovaných kolekciách pre ten ktorý módny dom a používa remeselné krajčírske postupy a techniky ako aranžovanie tkaniny, vyšívanie, našívanie aplikácií, plisovanie, vrapovanie a pod. Hodnota haute couture modelu sa meria aj počtom hodín ručnej práce. Na druhej strane módny návrhár ready-to-wear si kladie za cieľ zaujať výberom nového materiálu, farebnosti a sezónnej trendovej formy. Samotná architektúra odevu sa zjednodušuje, pretože je určená širokému okruhu zákazníkov a šije sa v štandardizovaných veľkostiach.
NOSITELIA ZMENY
V roku 1952 si James Hubert de Givenchy Taffin otvoril svoj módny dom a na svoj debut pripravil kolekciu sukní a blúzok z bavlnenej košeľoviny, čo bolo v dámskej móde niečím celkom novým. O dva roky neskôr, ako prvý couturier predstavil svoju luxusnú ready-to-wear líniu. Jeho modely vynikajúceho strihu z tých najlepších materiálov okorenené jednoduchým dizajnom urobili z neho hviezdu 50. rokov. V roku 1957 prišiel Hubert de Givenchy so svojou jedinečnou siluetou vreca, čo bolo v tom čase skutočne revolučným módnym vynálezom. Ženám odporúčal opustiť akcent na štíhly pás a odporúčal im ukazovať nohy, čím predznamenal jedno z najvplyvnejších a najrevolučnejších desaťročí 20. storočia, šesťdesiate roky. Jeho modely sú aj dnes veľkou inšpiráciou.
Osudové bolo jeho stretnutie s Audrey Hepburnovou. Na základe jej osobného želania pripravil pre ňu väčšiu časť jej kostýmov pre film Sabrina. Jeho najslávnejšími modelmi, ktoré pre Audrey pripravil, boli malé čierne s hranatým výstrihom a tenkými ramienkami, dlhé korzetové biele šaty s čiernou výšivkou ale aj model úzkych nohavíc s tričkom a malou čiapkou benátskych gondolierov. Vzhľadom na zmluvu s filmovým štúdiom Paramount ako kostýmová výtvarníčka bola však uvedená Edith Headová, ktorá v tom roku získala za tento film Oscara za kostýmy. Po tomto nepríjemnom nedorozumení Audrey Hepburnová pri ďalších filmoch veľmi dbala na to, aby ju obliekal práve on a bol uvedený aj v titulkoch. Keď si v roku 1961 v kultovom filme Raňajky u Tiffanyho obliekla jeho malé čierne, na svete bol ich nový, mladistvejší a veľmi svieži variant. Bola to predzvesť rodiaceho sa nového štýlu, bola to predzvesť módnej revolúcie prevratových „sixties“.
Gabrielle Coco Chanelová žila dlhé roky v ústraní vo Švajčiarsku, módu len sledovala, no nahnevala sa, keď videla ako Christian Dior po druhej svetovej vojne opätovne ženy uväznil do korzetov a spodničiek, z ktorých ich ona už dávno predtým vyzliekla. Rozhodla sa ešte raz urobiť niečo pre ženy. Pretože päťka bola jej overeným šťastným číslom, naplánovala si svoj comeback na módnu scénu na 5. február 1954 a už o rok neskôr, teda v roku až s dvoma päťkami, prišla so svojím legendárnym chanel kostýmom a kabelkou s označením Chanel 2.55 a opäť dámsku módu zmenila. Verná svojmu vlastnému štýlu a novátorským ambíciám prišla s novou koncepciou odevu pre modernú ženu. Mäkké tvídové materiály, rovné kabátiky s ozdobným lemovaním a hodvábnou podšívkou vo farbe blúzky či topu, rovné sukne v dĺžke okolo kolien, k tomu jej slávna bižutéria a ako novinka prešívaná kabelka s dlhými zlatými retiazkami, čo sa dali nosiť zavesené na ramene, aby ženy, ako sama povedala, mali voľné ruky a mohli objať tých, ktorých milujú, to bol jej nový módny arzenál pre modernú ženu. Aj jej povojnové módne vynále znamenali obrovský posun v dámskej móde a opäť dokázala zvrátiť vývoj v prospech modernej a zároveň elegantnej ženy.
PÁNSKA MÓDA
Majstrovstvo talianskych krajčírov, ktorí dokázali pánsky oblek urobiť viac ležérnejším a komfortnejším na nosenie, bolo v tom čase významným vkladom do vývoja pánskej módy. Na rozdiel od strihov anglických oblekov, ktoré zachovávali na saku zvýraznené hranaté ramená, mierne zvýšený pás, dĺžku saka spred vojny a k tomu široké nohavice, talianske obleky mali nohavice užšie a kratšie, aby dali vyniknúť elegantným talianskym topánkam a sako bolo kratšie, s guľatejšími ramenami a so zapínaním na dva, či tri gombíky. Známym sa stal najmä taliansky pánsky módny salón Brioni. S dôrazom na štýl priniesol dokonalé strihy, majstrovské šitie a cit pre „belle figura“. Takzvaná kontinentálna silueta pánskych oblekov so značkou Brioni mala veľký celosvetový úspech a tak v povojnových rokoch bol Brioni v rámci pánskej módy absolútnym lídrom. Podľa časopisu Life Brioni bol Diorom mužov, New York Times ho oslavavol ako vynálezcu nového mužského vzhľadu. [2]
REVOLUČNÉ „SIXTIES“
Šesťdesiate roky odštartoval Jurij Gagarin prvým letom do vesmíru. Začala sa používať antikoncepcia, profesor Bernard uskutočnil v juhoafrickom Kapskom Meste prvú transplantáciu srdca, Neil Armstrong v roku 1969 prístál s Apollo 11 na Mesiaci. Mladí ľudia sa búrili proti konvenciám a volali po modernizácii spoločnosti, požadovali práva pre menšiny. Najskôr to boli študenti, neskôr hippies, ktorí sa búrili proti vojne vo Vietname, uznávali voľnú lásku a stretávali sa na hudobných festivaloch, z nich najslávnejší bol určite Summer of Love vo Woodstocku. Davy ľudí sa tlačili aj na koncertoch skupin Beatles a Rolling Stones a v tom čase vzniká aj celý rad dalších veľmi úspešných skupin jako Deep Purple, Pink Floyd, Bee Gees. Na roztrhanie bol aj Bob Dylan, Bob Marley, Stevie Wonder. V kinách triumfoval film Raňajky u Tiffanyho, Psycho, Vtáci, Doktor Živago. Hlavným umeleckým štýlom je pop art na čele s Andy Warholom a tiež postmodernismus.
MÓDA MLADÝCH PRE VŠETKÝCH
Deti povojnového baby-boomu vyrástli a mali chuť žiť. Ekonomika sa priaznivo vyvíjala. Televízia a pop, ktorý bol viac ako hudobný štýl, menil aj samotnú módu a to veľmi radikálne. Móda dospievajúcich po prvý raz predurčovala celý vývoj módy. Imperatívom šesťdesiatych rokov bolo vyzerať mlado za každú cenu. Parížska haute couture určená elite sa otriasala v základoch a do popredia sa stále viac dostávala priemyselne vyrábaná móda, ready-to-wear, ktorá bolo adresovaná širokému okruhu mladého a módy chtivého publika. Návrhári ready-to-wear sa dostávajú na stránky módnych časopisov a otvárajú si butiky. Šesťdesiate roky sú aj začiatkom unisex módy.
Až do konca päťdesiatych rokov zostalo ready-to-wear po stránke estetickej pomerne málo kreatívne a naviazalo na predchádzajúcu prax napodobňovania foriem, ktoré priniesla haute couture, ale už na začiatku šesťdesiatych rokov vznikajú kolekcie a modely v rámci malosériovej produkcie ready-to-wear, kde sa ukazuje vlastný tvorivý potenciál novej nastupujúcej generácie tvorcov, ktorí už nepatrili k haute couture.
NOSITELIA ZMENY
Pierre Cardin je bozosporu jedným z hlavných nositeľov módnej premeny revolučných „sixties“. Začal pracovať pre módny dom Paquin, stretával sa s mnohými umelcami a intelektuálmi a začal navrhovať kostýmy pre divadelné predstavenia a filmy. Jean Cocteau ho predstavil Diorovi a ten si ho vybral do svojho tímu, ktorý v nasledujúcich rokoch vytvoril „new look“ a hovorí sa, že kostým „bar“ bol práve jeho návrhom.
V roku 1949 Cardin odišiel od Diora, aby si v roku 1950 s finančnou pomocou Marcela Escoffiera otvoril vlastný salón, no popritom navrhoval aj pre mnohých iných francúzskych návrhárov, vrátane Christiana Diora. V roku 1954 si otvoril vlastný módny dom s dvoma samostatnými butikmi s názvami Adam a Eva. V roku 1957 pripravil svoju prvú módnu prehliadku a stal sa členom Chambre Syndicale de la Couture Parisienne. Navrhoval skvelé oblečenie pre ženy aj pre mužov, ktoré bolo vo svojej forme veľmi avantgardné a plné jasných farieb. Ako prvý couturier v Paríži pripravil prêt-à-porter kolekciu pre obchodný dom Printemps, za čo ho vylúčili zo slávnej chambre. Vývoj sa však nedal zastaviť.
V roku 1961 začal distribuovať svoje prêt-à-porter kolekcie aj do zahraničia a jeho polopriliehavá línia si rýchlo získala popularitu v celej Európe a tak sa rozhodol k ceste do Spojených štátov a Japonska a jeho farby Japonky nadchli. Jeho dvojfarebné košeľové minišaty uhlopriečne rozdelené širokým cikcakom, bublinové šaty, pánska kombinéza bez rukávov nosená s rolákom a tunikové pánske saká à la Mao Ce-tung ale aj jeho unisex modely ho zaradili medzi protagonistov veľkého revolučného módneho nádychu legendárnych šesťdesiatych rokov. Patril medzi najuznávanejších couturierov ale aj návrhárov prêt-à-porter, zbieral jedno ocenenie za druhým a vytvoril obrovskú módnu ríšu. Okrem oblečenia a doplnkov to bol priemyselný dizajn, doprava, spoje, stolovanie, nábytok.
Výbušná zmes nevinnosti a provokácie, ktorú namixoval André Courrėges, francúzsky couturier a módny návrhár v šesťdesiatych rokoch je dodnes symbolom štýlu celej jednej generácie. Jeho minisukňa a k tomu podkolienky, priliehavé kombinézy, bavlnené obtiahnuté tričká, topánky so zrezanou špičkou, pastelové tóny a čistá biela – to bol Courrèges a jeho vízia nového sveta ponoreného do futuristických technológií. Tento vyštudovaný inžinier so špecializáciou na stavby mostov a ciest sa dvanásť rokov učil u Balenciagu a v tridsiatichšiestich rokoch si otvoril vlastný módny dom a okamžite určil nový smer.
V roku 1961 si otvoril svoj vlastný módny dom a Francúzi ho považujú za otca mini sukní, ktoré navrhoval v studených tónoch ružovej, bielej, ľadovo modrej, tyrkysovej a žiarivo oranžovej. Jeho štýlové nohavice, hranaté kabátiky a topy, kukly na hlavách, nadrozmerné slnečné okuliare, tuniky na nohaviciach to bol jeho módny arzenál, s ktorým hral v šesťdesiatych rokoch svoju vysokú hru. Okrem nového tvaroslovia použil aj nové materiály obojstrannú vlnu, hrubšiu bavlnu, čipku a tiež kožu. Rok 1964 bol v Paríži jeho rokom, bol kráľom parížskej módy vďaka tomu, že predstavil svoj „moon girl look“.
Rovnako ako Pierre Cardin aj on pochopil, že móda v druhej polovine 20. storočia už musí byť dostupná oveľa širšiemu okruhu spotrebiteľov a tak v roku 1965 okrem haute couture modelov pripravil aj lacnejšiu a prístupnejšiu líniu prêt-à-porter.
Keď sa Yves Saint Laurent objavil ako sedemnásťročný mladík na parížskej módnej scéne, tlač ho nazvala malým princom. V roku 1953 prišiel do Paríža študovať módu a jeho módne kresby veľmi zaujali šéfa francúzskej edície časopisu Vogue Michela de Brunhoffa a ten ho predstavil v tom čase najslávnejšiemu módnemu návrhárovi Christianovi Diorovi. Yves Saint Laurent sa stal Diorovým asistentom a po jeho smrti v roku 1957 prebral vedenie celého slávneho módneho domu. Mal len dvadsaťjeden rokov a už stál na čele najslávnejšieho módneho domu tých čias a jeho prvá samostatná kolekcia s názvom Ligne Trapeze zožala celosvetový úspech. Zachoval bohatosť a veľkoleposť značky Dior, no zbavil dámsky šatník vypchávok a výstuží
Z módneho domu Dior neskôr odišiel a s pomocou svojho priateľa Pierra Bergea začal tvoriť pod vlastnou značkou. V roku 1965 uviedol svoju slávnu kolekciu Mondrian, ktorou vzdal hold slávnemu maliarovi a jeho abstraktnej maľbe, o rok neskôr šokoval večerným dámskym smokingom, ktorým odštartoval éru nohavicových kostýmov. V tom istom roku v lete navrhol ďalšiu skvelú kolekciu Pop art. Otvoril si prvý vlastný butik, kde ponúkal tak haute couture ale aj cenovo dostupnejšie modely prêt-à-porter.
Yves Saint Laurent vo svojom módnom dome vládol ako skutočný kráľ. Navrhoval a zároveň bol výrobným riaditeľom a tak všetko so značkou YSL prešlo jeho rukami. Vo svojej tvorbe bol revolučný rovnako ako boli celé šesťdesiate roky, no nikdy neprekročil hranice medzi reálnym a futuristickým. Bol prvý, čo použil priehľadné materiály, objavil čiernu pre dámsku módu a dal jej miesto absolútneho favorita a vehementne presadzoval elastický džersej na šatách. V sedemdesiatych rokoch vzbudila veľkú pozornosť jeho safari kolekcia a ženy sa zaľúbili do jeho veľkých klobúkov. Pre dámsku módu objavil tvíd na nohavicových kostýmoch, cigaretové nohavice a čižmy do polovice stehien. Jeho námornícke plášte, vojenské kabáty a iné pánske prvky, ktoré úspešne transformoval do dámskych šatníkov, zostanú jeho veľkým vkladom do dámskej módy, ktoré si ženy užívajú dodnes. [3]
NOVÉ VPLYVNÉ MÓDNE MIESTA
Celá dekáda šesťdesiatych rokov bola o radikálnej zmene štýlu a o emancipácii a demokratizácii módy. Bola to tak silná vlna, že jej nedokázala vzdorovať ani železná opona, ani čínsky múr a svet túto zmenu štýlu prijal bezo zvyšku. Zmenila sa aj základná štruktúra módy. Nebol už len Paríž a jeho haute couture, ale na svete boli zrazu aj iné vplyvné miesta a mená. V Londýne sa v rytme „popmusic“ formovala nová kultúra – „teenage culture“ so sídlom na Carnaby Street a King´s Road, ktorá priniesla radikálne zmeny celkového vzhľadu na celé dlhé obdobie. Dlhé vlasy pre chlapcov a krátke strihy Vidala Sassoona a minisukne pre dievčatá. Nadšené davy mladých sa stávajú výraznou súčasťou tohto revolučného medzníka v histórii módy. Výrazne do módneho diania zasiahla móda priamo z ulice a množstvo mladých sa nechala inšpirovať Beatles či Roling Stones, ktorí boli skvelými propagátormi nového štýlu. Mary Quantová a jej mini sukňa a Barbara Hulanicki, zakladateľka legendárneho butiku Biba, Rudi Gernreich, známy svojimi avantgardnými a futuristickými vzormi a monokinami, oslovili najmä mladé publikum. Po celom svete sa otvárali stále nové a nové butiky, kde bola dostať móda v obmedzenom množstve. Základný štýl v tej dobe bol jednoduchý, čistý a mladý. Syntetické materiály, ktoré sa dali ľahko farbiť priniesli ostrú a žiarivú farebnosť, ktorá odzrkadľovala náladu doby.
PÁNSKA MÓDA
Keď sa ženy vrhli do takých bláznivých výstrelkov ako boli mini sukne, muži nemohli zostať bokom a ďalej chodiť v konzervatívnych oblekoch. Extravagantný Mick Jagger z Roling Stones si obliekol tuniku na zvonové nohavice, kravata sa pomaly stala zbytočnou, keďže sa goliere sák začali neuveriteľne dvíhať a košele boli oveľa farebnejšie. V roku 1964 do pánskej módy vtrhla aj ružová. Veľkou zmenou v pánskej móde v tom čase bola aj hmotnosť materiálov. Ľahšie materiály a moderný spôsob výroby konfekčných oblekov priniesol celkom iné línie, ktoré boli oveľa bližšie k prirodzeným líniám tela, čo spôsobilo, že muži sa začali o seba viac starať a navyše úspech džínsov urýchlil radikálnu zmenu v mužskom šatníku.
MÓDNA FOTOGRAFIA
V šesťdesiatych rokoch módna fotografia opustila ateliéry a vstúpila do rušných mestských ulíc. Mesto očarilo mnohých. David Bailey – jeden z najvýznamnejších fotografov šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov a tiež prototyp hlavného hrdinu slávneho filmu Zväčšenina Michelangela Antonioniho, vyfotil svoju múzu Joan Shrimptonovú na pozadí zamračenej oblohy Londýna a naštartoval tým jeden veľmi silný trend v rámci módnej fotografie. V časopisoch sa začali objavovať fotografie pred monumentálnymi stavbami, modernou architektúrou i pod elektrickým vedením, pred historickými stavbami ale aj v skladoch a špinavých zapadnutých uličkách. Modelky síce vyšli z ateliéru, no väčšina záberov bola bez pohybu, štylizovaná, len s jemnými náznakmi emócií.
Nesporne veľkým majstrom mestskej módnej fotografie bol slávny nemecký fotograf Helmut Newton, ktorý veľmi rád modelky zahaľoval do dymu z cigariet a štylizoval ich do obrazu ako moderné vampy na pozadí impozantnej veľkomestskej architektúry. V roku 1965 začína jeho spolupráca s americkým Vogueom a vzniklo mnoho jeho fotografií s istou erotickou atmosférou, kde modelky pôsobia až priveľmi agresívne, kde je skrytý istý odpor voči luxusu. Práve tento nekonvenčný prístup mu priniesol najväčšiu slávu.
MÓDNA PREHLIADKA
V legendárnych šesťdesiatych rokoch práve návrhári prêt-à-porter hľadali stále nové formy módnej prehliadky. Britská návrhárka Mary Quantová, ktorej je pripisovaný vynález mini sukne, predviedla vo Švajčiarsku svoje modely hosťom slávnostnej večere formou tanca. Pierre Cardin predvádzal svoje modely na ulici.
