Štúdia vznikla s podporou FPU.
4. KAPITOLA
ODEVNÝ PRIEMYSEL A MÓDA V ČECHÁCH A NA SLOVENSKU V PRVEJ POLOVICI 20. STOROČIA
Po tom, čo sa na našom území postupne etabloval textilný priemysel, v prvej polovici 20. storočia sa začal aj proces prechodu od remeselného šitia odevov k priemyselnej výrobe. Ako píše Zuzana Šidlíková, „…vo všeobecnosti sa dá konštatovať, že hromadná výroba odevov súvisí s dostatočne rozvinutou základňou textilného priemyslu, teda priemyselná revolúcia zasiahla najskôr textilný a až následne odevný priemysel.“ [1] Ešte pred vznikom odevného priemyslu ako ho poznáme dnes, tu fungovalo šitie jednoduchých odevov cez rôzne krajčírske dielne a tiež manufaktúrne šitie uniforiem, pracovných odevov a spodnej bielizne. Termín konfekcia, ktorý je často spojovaný s priemyselne vyrábanými odevmi, sa v čase vzniku odevného priemyslu „…nevzťahoval na výrobcu, ale na podnikateľa-obchodníka, ktorý si dával odev zhotoviť pre svoj sklad a sám s ním obchodoval.“ [2]
Po skončení prvej svetovej vojny prevládalo ešte remeselné šitie odevov, no pomaly nastáva zmena a postupne prichádzajú aj na naše územie, teda na územie prvej Československej republiky, nové postupy v rámci priemyselnej výroby odevov a to najmä z Ameriky, kde s ňou mali už dlhšie skúsenosti a zaznamenali s ňou aj úspech. Určite silným impulzom pre rozvoj odevného priemyslu u nás bol aj úspech Tomáša Bati v segmente priemyselne vyrábanej obuvi. Baťov moderný spôsob riadenia výroby, ktorý vychádzal zo systému práce Henryho Forda, predpokladal “… nové typy strojov a použitie nových výrobných postupov s uplatňovaním systematických metód organizácie práce.“ [3]
Prvou slovenskou firmou zameranou na priemyselnú výrobu hotových odevných produktov bola firma Jána Országha, ktorú vybudoval v roku 1921 v Martine. Strojové zariadenie priviezol z Anglicka a začal vyrábať pletené produkty – ponožky a pančuchy. V roku 1925 vybudoval sieť svojich vlastných predajní na území celého vtedajšieho Československa. Prvého októbra 1928 bol oficiálne zapísaný jej názov Slovenka. V roku 1929 mala Slovenka už sieť 29 predajní, v roku 1933 zamestnávala 356 zamestnancov, väčšinou žien a 105 pracovníkov v predajniach.[4]
Aj vtedajšie české firmy zamerané na priemyselnú výrobu odevov ako Nehera, Rolný, Prvodev, Moravia a Sbor prijali tieto nové postupy a najmä po hospodárskej kríze v rokoch 1929 až 1933 začal ich rýchly rozvoj a razantne ovplyvnili produktovú ponuku v segmente odevov. Spolu s racionalizáciou výroby odevov budovali aj svoju obchodnú sieť, ktorá prenikla aj na Slovensko, čím sa veľmi razantne začali meniť čísla vo vtedajčích štatistikách, ktoré jasne dokumentujú obrovský nárast predaja priemyselne vyrábaných odevov. Ako príklad môžeme uviesť, že „…firma Rolný tesne po vojne predávala svoje odevy 10% obyvateľstva ČSR, v roku 1935 už 75%“[5] a firma Nehera mala v roku 1931 na Slovensku 23 obchodov.
Dostupnosť priemyselne vyrábaných odevov v rámci rozširujúcej sa obchodnej siete ale aj ich cena v tom čase prispela aj na Slovensku k demokratizácii módy. Predovšetkým silnejúca stredná treda prijala tento odev ako základ pri budovaní rodinných šatníkov. Predovšetkým všeobecne jednoduchšie pánske odevné druhy, ktoré nepodliehali zmenám v tempe ako dámska móda, ktorá bola a je sofistikovanejšia a to tak pri výbere materiálov a ich farebnosti, voľbe dezénu ako aj pri kreovaní siluety a výbere módnych doplnkov, si veľmi rýchlo našli cestu najmä do pánskych šatníkov.
NEHERA A ROLNÝ NA SLOVENSKU
Dôležitým medzníkom vo vývoji slovenského odevného priemyslu a módy ako takej v kontexte zvyšovania odevnej kultúry všeobecne bolo presunutie priemyselnej výroby dvoch prostejovských firiem Nehera a Rolný na Slovensko, konkrétne do Trenčína a do Púchova. Stalo sa tak až počas tzv. Slovenského štátu, ale ich produkty, ktoré predávali v rámci siete vlastných obchodov boli už na Slovensku dobre známe z čias prvej Československej republiky.
Podnikateľský úspech Jána Neheru v tridsiatych rokoch spočíval predovšetkým v tom, že svoje priemyselne vyrobené odevy začal predávať vo vlastných obchodoch a to hneď na troch kontinentoch, kde otvoril spolu 130 maloobchodných predajní a reklama na ne znela: “Od výrobcu priamo k spotrebiteľovi“. V tom čase, keď do miest celého sveta prichádzalo množstvo ľudí z vidieka za prácou do priemyselných tovární, to bol skvelý marketingový ťah, ktorým reagoval na dopyt po mestskom odeve za rozumnú cenu. Aj vďaka tomuto výrobno-obchodnému modelu sa mu podarilo zvládnuť aj hospodársku krízu v rokoch 1929 -1933. Jeho firma rástla a vďaka jeho cestám do Ameriky, kde priemyselná výroba odevov a ich distribúcia zaznamenávala už vtedy obrovský nárast oproti Európe a kde získával potrebné know-how a skúsenosti v rámci moderných výrobných a distribučných postupov, dokázal vybudovať úspešnú nadnárodnú, prvú európsku firmu na výrobu konfekčných odevov.
Firma Nehera bola na Slovensku zaregistrovaná v júli 1939, ale slovenské úrady nesúhlasili so zmluvou pre nízku účasť slovenských občanov ako spoločníkov firmy. Preto bol 20. februára 1940 spísaný dodatok k zmluve, v ktorom boli uvedení ako spoločníci Jána Neheru štyria Slováci a jeden Čech. Medzitým uzatvoril Ján Nehera s mestskou radou v Trenčíne zmluvu o prenájme budovy na Palackého ulici číslo 15. Živnosť bola vydaná na továrenskú výrobu a predaj dámskej, pánskej a detskej konfekcie a prádla všetkého druhu a zároveň firma získala od mesta pozemky na pravom brehu Váhu, kde sa postupne začali budovať dielne, do ktorých sa výroba presťahovala v auguste 1941.
Od svojho vzniku sa v Nehere starali aj o odborné vzdelanie dorastu. V roku 1941 bola otvorená Škola mladých mužov a toto neherovské učilište bolo dlhé roky považované za liaheň skutočných odborníkov pre odevný priemysel. V Nehere prijali Baťov systém riadenia a organizácie práce a jeho vyškolení pracovníci aj v ďalších rokoch výrazne ovplyvňovali vývoj odevného priemyslu na Slovensku.
História firmy Rolný z Prostejova, okrem vlastnej firemnej ale aj rodinnej histórie, veľmi jasne dokumentuje aj vývoj šitia odevov od remeselného po priemyselnú výrobu na územi bývalej monarchie aj prvej Československej republiky a tiež dramatické zvraty a udalosti našich spoločných československých dejín v rokoch 1939 – 1948.
Jej vznik sa datuje rokom 1862, kedy si založil František Rolný svoju malú krajčírsku dielňu s dvoma tovarišmi a jedným učňom. V roku 1871 bola jeho firma zapísaná do živnostenského registra a v roku 1894 bola zapísaná do zoznamu protokolovaných firiem ako prvá česká tovareň na konfekciu. Po prvej svetovej vojne, v roku 1920, keď prevzal vedenie firmy Arnošt Rolný a zaviedol moderné postupy priemyselnej výroby, začala firma, rovnako ako firma Baťa, rásť a profitovať, stali sa dominantnými na našom trhu a expandovali aj na zahraničné trhy. Svoje produkty okrem Čiech a Slovenska predávala firma Rolný aj v Honkongu, Maroku, Egypte, Palestíne, Paraguai.
Do vývoja firmy na konci tridsiatych rokov zasiahla druhá svetová vojna, keď ich továreň v Prostejove obsadili Nemci a šili sa tam uniformy pre nemecké vojsko. Arnošt Rolný sa vtedy rozhodol hľadať priaznivejšie podmienky pre svoje podnikanie na Slovensku a založil firmu s názvom Prvá slovenská továreň odevov Rolný v Bratislave, ktorá vznikla zlúčením slovenských predajní firmy Rolný a od septembra 1939 spustil aj samotnú výrobu tejto firmy v Žiline. Výrobe v Žiline sa darilo a potrebovala rozšíriť svoje výrobné kapacity a tak v roku 1941 oslovili obecný úrad v Púchove s tým, že tam chce postaviť továreň na konfekciu. Rokovania na miestnej úrovni ale aj tie na rôznych ministerstvách neboli jednoduché (výkup pozemkov, vyrokovanie daňových úľav a pod.), no už v novembri 1941 boli vykopané základy novej továrne v Púchove. Výstavba prebiehala v priebehu rokov 1942 – 1943 a v lete 1944 tam boli namontované aj samotné stroje. V septembri firma Rolný získala živnostenský list a tzv. užívacie povolenie na prevádzkovanie výroby a premiestnila sa tam výroba zo Žiliny. Začiatkom roka 1945 už výroba v Púchove naplno fungovala, no k mestu sa blížil front. 15. apríla 1945 bola výroba prerušená, no stroje sa pred ustupujúcimi nemeckými vojskami podarilo ukryť a tak po oslobodení, už 15. mája sa opätovne naštartovala. V júli 1948 bola fabrika znárodnená a včlenená do skupiny odevných podnikov Odeva so sídlom v Trenčíne. V roku 1949 došlo k osamostatneniu tejto púchovskej továrne na konfekciu, vybudovanej Arnoštom Rolným a vznikla Makyta. [6]
Do roku 1945 bolo na Slovensku vedľa firiem Nehera a Rolný 27 väčších i menších odevných firiem ako napríklad Odevapol Trenčín, Magura Prešov, Perfekta a Overall Bratislava, Univerzál Topoľčany, Jata a Beti Michalovce, Vyspa a Lion v Košiciach, Blažek v Sabinove, Sbor Hlohovec a i. [7]
ČESKOLOVENSKÁ MEDZIVOJNOVÁ MÓDA
Prvá polovica 20. storočia, no najmä medzivojnové obdobie rokov 1918 – 1938 bolo aj v priestore prvej Československej republiky poznamenané rýchlymi a radikálnymi zmenami v rámci životného štýlu. Naladenie spoločnosti smerom ku všetkému novému, pokrokovému, čo postupne prinášali nové vedecké poznatky, technické vynalézy, industrializácia vo všetkých oblastiach hospodárskeho života, vytváralo pre oveľa väčšiu časť ľudí celkom nový priestor pre mnohé dovtedy nepoznané životné aktivity. Viac voľného času, uzákonenie dovolenky, cestovanie ľudí z miest do prírody, do kúpeľov, na hory ale aj šport ako taký, resp. dôraz na telesnú zdatnosť, menili nielen životný štýl ale aj postavy ľudí. Ideálom sa stáva vyšportované štíhle a opálené telo. K týmto zmenám prispel aj rozvoj automobilovej a neskôr aj leteckej dopravy a s ňou spojené slobodné cestovanie po svete. Významným nástrojom propagovania moderného životného štýlu sa stal film. Vytvorilo sa tak aj to správne naladenie na módu, ktorá má zmenu zakódovanú vo svojej podstate a ľudia prijali aj radikálne zmeny, ktoré im móda v tom čase ponúkala.
Za týmito zmenami cestovali do Paríža najskôr len bohaté dámy, ktoré mali dostatok financií na modely z parížskych módnych domov haute couture a tiež novinári, aby mohli sprostredkovať v časopisoch informácie o módnych novinkách na začiatku sezóny. Na začiatku 20. storočia začali parížski couturieri pozývať aj zahraničných obchodníkov, najmä tých amerických, na tzv. súkromné predvádzanie kolekcií, no podmienkou pozvania bolo, že sa museli zaviazať ku kúpe istého počtu návrhov, ktoré potom mohli reprodukovať. Do Paríža tak začali chodiť dva razy do roka zástupcovia obchodov s módou a majitelia módnych salónov a mnohí z nich vybudovali svoje veľmi úspešné podnikanie práve na šití modelov na základe kúpy haute couture vzoriek ale tiež napodobňovaním modelov haute couture.
Z Paríža do celého sveta, nevynímajúc české a slovenské prostredie, smerovali informácie o módnych novinkách najmä v podobe módnych kresieb, ktoré boli doplnené podrobnými popiskami. Módna kresba ako nástroj šírenia informácií o móde zažívala svoj zlatý vek. Aj majitelia niektorých českých a slovenských módnych salónov, či módnych domov zamestnávali kresliarov a kresliarky, ktorých úlohou bolo na prehliadkach v Paríži zaznamenať v kresbe siluety a módne detaily, čo samozrejme vyžadovalo mať dobre vycvičenú fotografickú pamäť, pretože kresliť na prehliadkach bolo zakázané. Ďalšou ich úlohou bolo kresliť aj návrhy modelov ich salónu, ktoré slúžili ako ponukový katalóg pre dámy, ktoré prichádzali do salónu, aby si dali ušiť model šiat či kostým. Ich postavenie bolo v tom čase niečim výnimočným. Aj v našom prostredí, predovšetkým v rámci vtedajšej českej, resp. pražskej módnej scény, dochádza k rozlišovaniu práce a úloh couturiera ako tvorcu štýlu (vzhľadu) na tú ktorú sezónu na jednej strane, a na druhej strane práce návrhára – kresliara, po francúzsky „stylist“, ktorého úlohou bolo kresbou zaznamenať modely, resp. navrhnúť prostredníctvom kresby pre konkrétnu zakázníčku vhodný model. Tí najlepší pracovali, resp. prispievali aj do módnych časopisov a pripravili pôdu aj pre módnu ilustráciu.[8]
ČESKÉ A SLOVENSKÉ MÓDNE SALÓNY
Modelový a zakázkový dom Hanna Podolská bol v čase prvej republiky veľmi obľúbeným módnym salónom, ktorý ponúkal šitie modelov, ktoré vychádzali z aktuálnych parížskych inšpirácií no zároveň s istým rešpektom k očakávaniam a vkusu českých žien. Hana Podolská bola priekopníčkou jednoduchej elegancie, splývaných línií a perfektne vypracovaných kostýmov anglického typu. Jej modely boli dokonale remeselne spracované, rešpektovali postavy zákazníčiek a zakrývali ich prípadné nedostatky.
Hana Podolská bola aj veľmi dobrou obchodníčkou, organizovala prednášky o štýle a na jar v roku 1920 usporiadala prvú verejnú módnu prehliadku v Prahe. Prebrala prax parížskych módnych domov haute couture, ktoré predávali licencie na strihy k svojim modelom a tak aj po jej sezónnych módnych prehliadkach, na ktoré pozývala tuzemské ale aj zahraničné krajčírske salóny, bola pre nich možnosť kúpiť si jej katalógy a licencie na strihy vybraných modelov.
Sama navrhovala len základné línie na sezónu a samotným návrhom sa venovali jej spolupracovníci ako Hedvika Vlková, ktorá bola skvelou kresliarkou a neskôr aj návrhárkou a tiež František Vobecký, skvelý strihač a modelár, ktorý bol neskôr aj firemným fotografom. Spoluprácou s módnymi časopismi a tiež filmovými ateliérmi sa jej salónu darilo, kostýmy a šaty si tu dávali šiť manželky diplomatov, pražská smotánka i filmové hviezdy.[9]
Modelový dom Rosenbaum, tiež Maison Rosenbaum (1881-1948) bol pražský módny salón, ktorého vznik sa datuje už rokom 1881, kedy vznikla krajčírska dielňa Elisy Rosenbaumovej. Keď ju po svojej matke prevzal Oldřich Rosenbaum z dielne sa postupne stal luxusný módny salón, inšpiráciou ktorého bol model parížskej haute couture so sezónnymi kolekciami. Jeho postupy kreovania modelov spočívali v aranžovaní materiálov priamo na manekýnkach a špecialitou strihovo dokonalé odevy z luxusných zahraničných materiálov od renomovaných francúzskych firiem, napríklad od firmy Rodier, ktorá dodávala materiály aj Coco Chanelovej. Ponúkal veľmi ženské a lichotivé odevy s elegantnými detalmi a kožušinovými doplnkami. Preslávili ho najmä prepracované šikmo strihané večerné toalety, ktoré rafinovane kĺzali po tele.
Oldřich Rosenbaum bol v kontakte s francúzskou módnou scénou a mal sieť svojich spolupracovníkov po celej Európe. V tridsiatych rokoch údajne vo firme krátky čas pracoval aj mladý Cristobal Balenciaga. Legendárnymi boli jeho opulentné sezónne prehliadky pre stále klientky ale aj odborníkov zo strednej a východnej Európy. Pre svoje klientky z radov manželiek českých priemyselníkov, finančníkov, diplomatov a aristokratiek, ktoré za ním do Prahy cestovali z rôznych krajín Európy, pripavoval nákladné modely a poskytoval všestranný servis.
Úspešný rozvoj tohto modelového domu a módneho salónu ukončil nástup fašizmu, pred ktorým Oldřich Rosenbaum odišiel najskôr do Francúzska a odtiaľ v roku 1939 emigroval do Ameriky, kde sa stal známym pod menom Oldric Royce a obliekal americkú smotánku. Jeho modely sa objavovali v denníku New York Times a v magazínoch New Yorker a Life. Obliekal významné osobnosti americkej smotánky ako bývalé prvé dámy Eleanor Rooseveltovú, Bess Trumanovú a Mamie Eisenhowerovú ale tiež vojvodkyňu z Windsoru či Margarette Rockofellerovú. Získal Zlatú medailu od nadácie Fashion Foundation of Amerika a ocenili ho aj na pôde Kongresu Spojených štátov amerických. Jeho modely z rozsiahlej kolekce paní Marjorie Merriweather Postovej je možné vidieť v múzeu Hillwood Estate, Museum & Gardens vo Washingtone, D.C.[10]
V Bratislave v čase prvej spoločnej československej republiky fungoval módny dom Tausky a synovia, ktorý bol v reklame v adresári firiem z roku 1914 prezentovaný ako „najväčší módny dom horného Uhorska“ [11] a fungoval ako obchodný módny dom , kde sa predávali odevy od zahraničných, parížskych a viedenských značiek na jednej strane a na druhej k ponuke patrili aj konfekčné cenovo dostupnejšie odevy a bielizeň, ktoré firma Tausky vyrábala vo vlastnej výrobe. Navyše ponúkali aj metráž a služby smerom k zákazníkom, ktoré umožňovali nechať si ušiť na mieru vybraný model z vybraného materiálu.
Módny dom Tausky pravidelne predvádzal svoju ponuku na módnych prehliadkach buď priamo v priestoroch svojho obchodného domu, ale aj v Redute , v hoteli Carlton, na dostihoch a z reportáže v časopise Slovák z roku 1928 sa dozvedáme, že prítomní videli “…najnovšie výdobytky tohtoročnej jarnej módy. Boli to väčšinou pôvodné modely parížské a viedenské, a síce: Patou, Le Long, Agnes, Janovy, Beer, Marciel, Armand, Philipp et Gaston, Deuible atď, ďalej pôvodné modely salónu Tausky a Artura Kesslera, hlavného vedúceho módnej dielne.“ [12] Z uvedeného vyplýva, že v rámci módneho domu Tausky fungoval aj ako modelový dom, kde vznikali aj ich vlastné aktuálne sezónne modely. V každom prípade ponuka módneho domu Tausky a synovia bola jedinečná vo svojej ucelenosti, je tu badateľná snaha osloviť svojou ponukou jednotlivé skupiny obyvateľstva, bohatých, stredné vrstvy ale aj tých menej majetných a k tomu plne využíval reklamu v dobovej tlači.
Na vtedajšej slovenskej módnej scéne, čo dokumentuje najmä reklama v dobových periodikách, fungovali aj iné módne salóny a obchody s módnym oblečením, ktorých reálna módna ponuka je však ťažko dohľadateľná.
MÓDNE ČASOPISY
V medzivojnovom Československu, resp. v Čechách vznikla aj módna žurnalistika a to nielen v mnohých špecializovaných módnych časopisoch, ale svoj priestor našla aj v mnohých spoločenských magazínoch a dennej tlači. Jedným z prvých módnych časopisov bola Móda a vkus (1919-1920). Významné postavenie mala kultúrna revue Salon (1922-1943), kde prvé aranžované módne fotografie publikol František Drtikol. Do časopisu Elegantní Praha (1922-1925) prispievali okrem iných aj Ada Roubíčková a Heda Vlková. Modernou pánskou revue bol časopis Gentleman (1924-1927). Odbornými periodikami pre krajčírov a krajčírky, sporadicky aj so strihovou prílohou boli Dámske akademické módní listy (1899-1943) a Pražská móda (1923-1949).
Zmenu životného štýlu na prelome dvadsiatych a tridsiatych rokov prezentoval veľmi moderne graficky spracovaný časopis Eva (1928-1944), ktorého cieľom bolo vytvoriť modernú koncepciu českej verzie európskej módy. Štýlový módny časopis Vkus (1934-1944) propagoval nielen emancipačné snahy žien ale aj zdravý životný štýl a modernú bytovú kultúru. Mimoriadnu výtvarnú úroveň mal ilustrovaný magazín Měsíc (1932-1939) s fotografiami Františka Vobeckého. [13]
ČESKÝ FILM A MÓDA
Určite veľmi zaujímavým momentom, ktorý ovplyvnil prvorepublikový vývoj módy, bol film, český film. Tento, v tom čase nový nástroj šírenia informácií o móde ale tiež moderného životného štýlu, spoločenskej a odevnej etikety a tiež zmien smerom k demokratizácii spoločnosti, ovplyvňoval aj vývoj módy na našom území a dodnes je výnimočným zdrojom informácií o jeho premenách.
Význam módy a spôsoby jej prezentácie v českom filme odrážali dobový postoj k životnému štýlu a spoločenským hodnotám a tak sa film stal účinným nástrojom šírenia informácií o móde a tiež emancipačných myšlienok. Barrandovské filmy spoločnosti Lucernafilm (1912-1949) propagovali kozmopolitný životný štýl vyšších spoločenských vrstiev a tak sa stali priestorom na prezentáciu špičkovej módy a módnych tvorcov. Jedna z prvých spoluprác dokumentuje nemý film Únos bankéře Fuxe (1923), kde manekýnky v modeloch Arnoštky Roubíčkovej sprevádzali úspešného francúzského couturiera Paula Poireta.
V tridsiatych a štyridsiatych rokoch táto spolupráca pokračovala najmä medzi herečkami a prestižnými módnymi salónmi Hany Podolskej, Oldřicha Rosenbauma a Hedy Vlkovej. Keďže v tom čase si herečky do filmov obliekali svoje vlastné modely, názvy salónov sa v titulkoch objavovali len zriedka, no napriek tomu to bola pre salóny ideálna forma reklamy a vtedajšie filmové hviezdy sa stávali aj módnymi ikonami. Luxusné večerné toalety Hany Podolskej sa tak objavili v legendárnej komedii Kristián na Adine Mandlovej alebo elegantné kostýmy na Líde Baarovej vo filme Zlatá Kateřina a Maskovaná milenka.[14]
Ak východiskovým rámcom tejto kritickej reflexie je mapovanie a analýza vývoja módneho priemyslu a dizajnu vo svete a osobitne aj na našom území, potom je na mieste konštatovať, že medzivojnová móda v prvej Československej republike sa vyvíjala v zhode so svetovým vývojom. Mali sme textilný aj odevný priemysel, rozširoval sa obchod s módou, sformoval sa módny priemysel na báze jeho nástrojov ako je značka, za ktorou je meno couturiera, resp. módneho návrhára (módne salóny), ďalej tu fungovala módna reklama, módne prehliadky, módna kresba, fotografia a spolupráca s módnymi časopismi – v Čechách to boli pôvodné české časopisy, na Slovensku len tie importované, resp. informácie o módnych novinkách v spoločenských časopisoch -, čo vytvorilo dobrý základ pre ďalší vývoj. Žiaľ, ďalšie roky, druhá svetová vojna a spoločenské zmeny po roku 1948, tento veľmi dobre naštartovaný proces zastavili, resp. na základe obmedzení a regulácií, najskôr vojnových, neskôr ideologických ho istým spôsobom izolovali. Táto izolácia sa dotkla aj tvorby módneho dizajnu, teda tej dôležitej kreatívnej východiskovej fázy v rámci celého reťazca módneho priemyslu.
