Štúdia vznikla s podporou FPU.
3. KAPITOLA
HAUTE COUTURE AKO NOSITEĽ ŠTÝLU A INOVÁCIÍ
Eufória zo začiatku nového storočia to bola jedna oslava za druhou a najmä viera vo vedecký a technický pokrok, ku ktorej prispeli aj také prelomové udalosti ako bol prelet Zeppelinovej vzducholode nad Bodanským jazerom, udeľovanie prvých Nobelových cien v Štokholme, zrod filmu či množstvo nových vedeckých teórií a hypotéz ako bola napríklad psychoanalýza Sigmunda Freuda. Archeologické nálezy z Egypta v tom čase fascinovali celý svet a očarenie divadlom a tancom bolo cítiť všade. Buržoázia ako nová spoločenská vrstva, ktorá počas celého 19. storočia postupne bohatla, chcela svoje bohatstvo aj ukazovať. To všetko vytváralo atmosféru začiatku dvadsiateho storočia, ktorá bola plná optimizmu.
PARÍŽ AKO CENTRUM MÓDY
Model fungovania haute couture urobil z Paríža nepopierateľné centrum módy vo svete až do polovice 20. storočia. Módne a spoločenské časopisy po celom svete informovali o veľkej móde v Paríži. Dva razy do roka, na prelome februára a marca a v septembri prichádzali do Paríža bohaté dámy z celého sveta, aby navštívili svoje obľúbené módne domy a vybrali si garderóbu na nastávajúcu sezónu a prichádzali tam aj novinári, ktorí chceli získať zaručené informácie o módnych novinkách z prvej ruky a tak slávna Chambre Syndicale de la Couture Parisienne si zobrala na starosť organizáciu a koordináciu módnych prehliadok a tiež ochranu autorských práv, aby zabránili komerčnému šíreniu napodobenín haute couture modelov. Zavedením tohto systému Paríž zvolil tú najlepšiu cestu k presadeniu pozície centra svetovej módy.[1]
MÓDNA KRESBA
Časopisy na prelome storočí a na začiatku 20. storočia ilustrovali módu módnymi kresbami. Oslovovali talentovaných kresliarov a určite najznámejšími medzi tými, čo posúvali módnu kresbu, boli Paul Iribe a Georges Lepape. Začiatok storočia sa tak zapísal do histórie módy ako zlatý vek módnej kresby.
George Lepape už ako veľmi mladý, hneď po štúdiu na Ecole des Beaux-Arts v Paríži, patril do skupiny pozoruhodných umelcov tej doby akými boli Georges Braque, Marie Laurencin, Bernard Boutet de Monval, André Marty či Charles Martin. V roku 1910 začala jeho historická spolupráca s Paulom Poiretom, ktorý patril v tom čase medzi najprestížnejších couturierov v Paríži. Ilustroval jeho exkluzívny album modelov „Les choses de Paul Poiret“, do ktorej vniesol myšlienku pohybu a príbehu, čo bolo dovtedy v rámci módnej kresby niečím nevídaným. Niektoré jeho postavy boli otočené chrbtom, alebo odchádzali z obrazu. Túto techniku módnej kresby ďalej rozvíjal aj vďaka vydavateľovi Lucienovi Vogelovi, ktorý ho prizval k spolupráci a tak sa Lepape stal v rokoch 1912- 1925 jedným z hlavných prispievateľov do slávneho časopisu Gazette du Bon Ton. V dvadsiatych rokoch bol Lepape na samom vrchole svojej kariéry, ilustroval pre módne domy Worth, Lanvin, Paquin, Doucet, Beer a okrem toho pracoval pre Harper´s Bazaar a mal za sebou aj prvú obálku pre anglickú edíciu časopisu Vogue. Kreslil mnohé reklamy na kožušiny, parfumy a ďalší luxusný tovar, ilustroval aj programy divadiel a vytvoril tiež sériu plagátov pre slávny parížsky módny obchodný dom Galeries Lafayette. V roku 1926 ho Condé Nast pozval do New Yorku a tak sa začala jeho dlhoročná spolupráca s časopismi Vogue a Vanity Fair. George Lepape zostal veľmi plodným a vyhľadávaným ilustrátorom až do šesťdesiatych rokov a jeho práce boli vystavované na mnohých výstavách po celom svete.
Paul Iribe už ako sedemnásťročný prispieval karikatúrami do francúzskych satirických časopisov a jeho povesť dobrého ilustrátora veľmi rýchlo rástla, pretože málokto vedel nakresliť udalosť tak výstižne. Rovnako ako George Lepape patril k skupine významných a talentovaných parížskych ilustrátorov, ktorých modernistický štýl bol súčasťou revolučných umeleckých prúdov zo začiatku dvadsiateho storočia. Rád kreslil ženy pri každodenných činnostiach, čím svojimi kresbami prispieval k formovaniu moderného životného štýlu tej doby. V roku 1908 ilustroval katalóg modelov Paul Poireta pod názvom “Les Robes de Paul Poiret racontée par Paul Iribe”, ktorý vyvolal obrovskú polemiku, pretože poprel dovtedy zažitú siluetu tvarovanú korzetom a propagoval dámske oblečenie bez korzetu v uvoľnenej línií. Publicita, ktorá sa dostala tomuto katalógu pomohla v kariére nielen Poiretovi ale aj Iribovi. Keď v roku 1912 vznikol časopis Gazette du Bon Ton stal sa jedným z jeho popredných ilustrátorov a jeho spolupráca s týmto časopisom trvala až do roku 1925, dokedy ho nekúpil Condé Nast, aby ho spojil s magazínom Vogue.
Paul Iribe bol veľmi všestranný umelec a okrem ilustrovania časopisov aj písal, navrhoval nábytok, koberce a tiež interiéry. V roku 1919 sa Paul Iribe odsťahoval do New Yorku, aby tam pokračoval v práci ilustrátora a interiérového dizajnéra. Na Piatej avenue si otvoril obchod s názvom Paul Iribe Designs New York – Paris. Bol jedným z prvých francúzskych umelcov, ktorého prizvali aj k spolupráci do Hollywoodu, kde sa ako umelecký riaditeľ podieľal na ôsmich filmoch. Po návrate do Paríža v roku 1930 sa opätovne zapojil do mnohých projektov. Navrhoval nábytok, bytové doplnky i šperky. V roku 1932 spolupracoval s Gabrielle Coco Chanelovou na kolekcii šperkov pre jej módny dom a o rok neskôr dostal ocenenie čestnej légie za svoju ilustrátorskú tvorbu. [2]
MÓDNA FOTOGRAFIA
Módna fotografia sa objavila v časopisoch na začiatku 20. storočia a tak, ako sa časom zvyšovala jej kvalita, postupne nahrádzala módnu kresbu. Za otca módnej fotografie je považovaný Adolf de Meyer. So začiatkami módnej fotografie úzko súvisí rok 1909, časopis Vogue a Condé Nast ako skvelý manažér. Bol to on, ktorý si vyberal vždy len tých najlepších a najtalentovanejších fotografov a vďaka nemu módna fotografia už na začiatku dvadsiateho storočia produkovala nové vzory, nové ikony štýlu. Počas 20. storočia prešla módna fotografia množstvom zmien a prvou veľkou zmenou hneď na začiatku bolo, že dámy z vyššej spoločnosti a divadelné herečky, ktoré boli na prvých fotografiách, vystriedali profesionálne modelky, čím sa vytvoril priestor pre celkom novú profesiu, profesiu modelky.
Fotografie Adolfa de Meyera vychádzali z piktorializmu a pripomínali barokové portrétne kresby. Mal rád prirodzené prostredie a chcel, aby modelky pri pózovaní pôsobili uvoľnene. Na dotvorenie atmosféry často používal lesk šperkov a iných trblietavých rekvizít, od ktorých sa odráža svetlo. Mayerove fotografie sú charakteristické technikou zadného osvetlenia a jemného zaostrenia. [3]
MÓDNA PREHLIADKA
Charles Worth už v polovici 19. storočia priniesol celkom nový, možno povedať revolučný spôsob šírenia informácií o móde, resp. prezentácie módy, čím celkom zmenil módny systém. Prvý raz predviedol svoje návrhy na manekýnkach ešte pred sezónou s tým, že si z nich mohli zákazníčky jeho salónu vybrať a následne si ich dať ušiť na mieru. Táto nová prezentácia módy dala vzniknúť módnej prehliadke. Tá bola určená len vybranej klientele, ktorá bola dovtedy naučená vyberať si modely v súkromí svojich domovov. Worth zmenil týmto svojím činom pohľad na módu a módna prehliadka sa postupne stala jedinečným nástrojom módneho priemyslu.
Do tejto počiatočnej fázy vývoja módnej prehliadky zasiahol aj Paul Poiret, ktorý bol v roku 1910 prvým, ktorý pripravil módnu prehliadku špeciálne pre fotografov a novinárov, čím položil základy pre fungovanie pevnej väzby medzi módou a módnymi časopismi. Na britských ostrovoch bola v tom čase veľkou propagátorkou módnych prehliadok lady Duff Gordonová, ktorá vo svojom obchode pripravovala módne prehliadky ako širšie koncipované predstavenia s výrazným osvetlením, živou hudbou, vytlačeným programom, sprievodným slovom, kde jednotlivé modely mali exotické mená a modelky pózovali v dramatických pózach.
MÓDNY VZHĽAD NA ZAČIATKU 20. STOR.
Ešte v druhej polovici 19. storočia sa zrodila secesia. Tento štýl, resp. posledný ucelený sloh poznáme aj pod označením viktoriánsky štýl, alebo „belle epoque“ a v tom čase sa mu dostalo v jednotlivých krajinách aj označenie ako „modern style“ v Amerike, „art nouveau“ vo Francúzsku, „liberty“ v Anglicku, či „Jugendstil“ v Nemecku a u nás ujal pod označením sececia, bol na začiatku 20. storočia vo svojom vrcholnom období. Nová funkčnosť tohto štýlu priniesla so sebou aj novú dekoratívnosť. Ozdobné prvky mali svoj pôvod najmä v ríši rastlín. Listy stromov a kvety v značne štylizovanej podobe sa objavovali všade, v architektúre, na bytových doplnkoch, v grafike a móda nebola výnimkou.
Secesia priniesla aj nový ideál ženskej krásy. Secesná móda formovala ženskú postavu spredu do štíhlej siluety „X“ a z bočného pohľadu vďaka turniery do siluety „S“ . Túto novú módnu siluetu umožňovali aj nové ľahké a vzdušné materiály. Na deň si ženy obliekali šaty so živôtikom do pása, bez akéhokoľvek výstrihu a dlhými tzv. šunkovými rukávmi. Večerné toalety zo začiatku dvadsiateho storočia mali naopak hlboké výstrihy, zdobené boli pravými perlami, benátskymi výšivkami, aplikovanými kvetinami a motýľmi z lesklého saténu a často vzbudzovali dojem divadelných kostýmov. Doma sa ženy obliekali do tzv. čajových úborov, ktoré boli pohodlnejšie ako spoločenské modely, ležérne splývali z ramien a zdobené boli strapcami, brmbolcami a vkladanými čipkovými dielmi. Bielizeň sa vtedy šila zväčša doma, kam prichádzali domáce krajčírky, resp. existovali malé obchodíky so spodnou bielizňou. Napriek kráse a jemnosti materiálov boli secesné dámy uväznené v šatách od hlavy až po päty a ani v lete neodkladali pančuchy, spodničky, korzety, rukavice, a slnečníky. Módnym doplnkom číslo jeden boli klobúky. Fantázii sa medze nekládli a tak ich súčasťou boli vypchatí vtáci, vzácne perie, kožušiny a známkou luxusu boli živé kvety a to aj v zime. Nosili sa aj rukávniky a boa, dlhý úzky šál z líšky, prípadne pštrosích pier. Na výlety do prírody ženy nosili nohavicové sukne a objavili sa aj prvé plavky, ktoré boli najčastejšie z kartúnu a k nim sa nosili pletené zväčša čierne pančuchy. Pleť museli mať ženy dokonale bielu a tak kozmetické firmy ponúkali nielen biele púdre ale i rôzne toaletné vody na bielenie pleti. Tento ideál krásy samozrejme spĺňali len ženy, ktoré nemuseli pracovať a na domáce práce mali služobníctvo.
NOSITELIA ZMENY
Korzety na začiatku dvadsiateho storočia ešte stále formovali, či deformovali postavu ženy, no veľmi rýchlo sa táto situácia začala meniť. Prvým návrhárom, ktorý presadzoval novú módnu líniu bez korzetu bol Paul Poiret, ktorý už v roku 1903 predviedol plášť Conficius s rovným strihom a v dostatočnej šírke. V roku 1906 potom vytvoril helénsky štýl so zvýšeným pásom, ktorého splývavá línia sa zaobišla bez akejkoľvek spodnej podpory. Od renesancie bolo v západnej odevnej kultúre len veľmi málo výnimiek, kedy sa nevyužíval korzet na tvarovanie ženskej postavy a bol to práve Paul Poiret, ktorý ho poslal do zabudnutia a ťažisko šiat preniesol z pásu na ramená.
K módnym vynálezom Paula Poireta patria aj háremové nohavice, tuniky, úzke sukne a tiež turbany inšpirované Orientom. Tento silný orientálny odkaz v parížskej móde na začiatku 20. storočia bol odozvou na vtedajšiu celkovú umeleckú atmosféru, v rámci ktorej pútal na seba pozornosť prvý preklad rozprávok Tisíc a jedna noc. Bola to aj hudba Igora Stravinského a jeho úspešné baletné predstavenie Svätenie jari a tiež úspech súboru ruského moderného baletu Sergeja Ďagileva v Paríži, hlavne jeho baletné predstavenie Šeherezáda, plné orientálnych motívov, čo vtedy pobláznili celý svet. V tom istom čase Európania objavili aj japonské kimono. Jeho jednoduché ploché riešenie a voľnosť im ponúklo celkom nový vzťah medzi telom a odevom.
NOVÉ ODEVNÉ DRUHY
Už koncom 19. storočia boli udelené prvé patenty na podprsenku a to Francúzke Herminie Cadolleovej a Američanke Marie Tucekovej pod označením „breast supporter“. V roku 1907 sa objavila prvá podprsenka v americkom vydaní časopisu Vogue. Za oficiálnu objaviteľku podprsenky sa však považuje Mary Phelps-Jacobsová, dcéra vynálezcu parníka Roberta Fultona a stalo sa tak v roku 1913. Niektoré pramene uvádzajú, že skutočnou objaviteľkou bola jej francúzska slúžka, ktorá jej podprsenku ušila z dvoch hodvábnych vreckoviek a stuhy, keď sa Mary chystala na ples a korzet pod jej šatami nevyzeral dobre. Svoj módny vynález, ktorý si dala patentovať, neskôr predala firme Warner Brothers Corset Company za 1 500 dolárov a tam ho doviedli k dokonalosti a zarobili na ňom milióny dolárov. Práve tam zaviedli označovanie S, M, L a v roku 1935 prišli s novými veľkosťami podprseniek – A, B, C, D…, ako ich poznáme dodnes. Podprsenka postupne začala vytláčať korzet.
Na módnej scéne sa v tom čase objavil aj kostým. Najskôr bol považovaný za cestovný odev, no postupne sa stal bežným denným oblečením žien. Prvú verziu dámskeho vychádzkového kostýmu zhotovil dvorný krajčír kráľovnej Viktórie John Redfern ešte v 19. storočí a pri jeho modelovaní sa dal inšpirovať pánskym športovým oblečením. V Paríži predstavil kostým na konci 19. storočia jeho syn John Poynter Redfern, ktorý viedol parížsku filiálku vychyteného britského salónu. Kabátik zoštíhlený v páse, sukňa priliehajúca k bokom ale so širším spodným lemom a do toho dokonale vypracovaná blúzka pôsobili spolu veľmi žensky a v tom čase aj veľmi moderne.
PÁNSKA MÓDA
Skutočná elegancia je nenápadná, vyhlásil Bryan „Beau“ Brummel, slávny dandy z britských ostrovov a už v roku 1795 obliekol pánov do tmavého obleku, bielej košele, šatky pod krkom a tmavých topánok. S touto koncepciou jednoduchej elegancie uspel a oblek ako pevný bod pánskeho šatníka nebol dodnes prekonaný. Počas celého 19. storočia prebiehal zápas medzi dlhými formami sák ako redingot, frak či žaket s moderným krátkym sakom, aby začiatkom 20. storočia v Anglicku vznikla základná forma pánskeho obleku a ten sa postupne z oblečenia na voľný čas etabloval na denný formálny odev.
Potom, čo sa oblek stal na začiatku 20. storočia denným formálnym odevom, na voľný čas a šport sa začali nosiť samostatné saká z tvídu so záhybmi na chrbte a opaskom a k nim flanelové nohavice. Toto športové sako dostalo pomenovanie norfolské sako, pretože svoju premiéru malo na panstve vojvodu z Norfolku. V dvadsiatych rokoch minulého storočia sa športové sako svojim strihom priblížilo k oblekovému saku a postupne stratilo svoj športový charakter
Aj začiatky blejzra sú na britských ostrovoch. Vznikol ako športové oblečenie pre členov veslárskeho klubu študentov v Cambridgi a odvtedy blejzer nastúpil cestu mnohými športovými odvetviami, školami, klubmi a združeniami, pretože bol symbolom príslušnosti niekam. Časom sa stal tak obľúbeným kúskom, že sa dostal do pánskeho šatníka aj bez tej nálepky spolupatričnosti. Svoj názov dostal po vojnovej fregate Blazer, kapitán ktorej dal ušiť svojej posádke tmavomodré dvojradové blejzre na počesť návštevy kráľovnej Viktórie.
Na slávnej Saville Row v Londýne vzniklo aj krátke smokingové sako, ktoré ušili pre najstaršieho syna kráľovny Viktórie, princa z Walesu, prezývaného Bertie a budúceho kráľa Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Írska Eduarda VII. už v roku 1865. Ten vtedy požiadal svojho krajčíra Henryho Poola zo slávnej Savile Row, aby mu na večer ušil „fajčiarske sako“ z čiernej vlny a s hodvábnym golierom, ktoré bude kratšie ako frak a ktoré ochráni jeho oblečenie pre dymom, ktorý bol charakteristický pre vtedajšie pánske fajčiarske salóny. Odtiaľ aj pomenovanie „smoking“. Ďalší smokingový príbeh hovorí, že keď v roku 1886 do Londýna pricestoval americký obchodník s kávou James Brown Potter a dostal pozvanie na večeru od Eduarda VII., spýtal sa ho, čo si má obliecť na túto príležitosť. Budúci kráľ mu dohodol stretnutie s Henrym Poolom a ten mu ušil jedno z kratších večerných fajčiarskych sák, teda smoking. Pán Brown Potter si ho odviezol do Ameriky a mal to byť on, čo si ho prvý raz obliekol na jednu akciu vo svojom newyorskom western klube. Keďže Američiania, ktorí si tak radi dávajú patentovať všetky možné vynálezy, za oficiálneho vynálezcu “tuxeda“, ako sa hovorí smokingu v Amerike, uvádzajú Pierra Lorillarda, ktorý si ho mal v tom istom roku obliecť do Tuxedo klubu.
Košeľa bola až do 19. storočia súčasťou spodnej bielizne, obliekala sa cez hlavu a konvencia, že pán by nemal v prítomnosti dámy zostať len v košeli, pramení práve z tejto historickej klasifikácie košele ako spodnej bielizne. Moderná pánska košeľa so zapínaním vpredu uzrela svetlo sveta v roku 1871 a opäť to bolo v Anglicku. Firma Brown, Davis & Co. si nechala ako prvá zaregistrovať košeľu so zapínaním vpredu na prsiach.
Dnešnú modernú podobu má kravata od roku 1924, kedy sa začala strihať zo šikmo z troch častí – užšej skrytej časti, zadnej časti, ktorá je zasunutá pod golier košele okolo krku a prednej širšej časti. Tento módny vynález patrí Američanovi Jesse Langsdorfovi, od ktorého patent prevzali ďalší a dodnes funguje. Vďaka tomu sa kravaty prestali krútiť, držia tvar a ľahšie sa udržiavajú.
VEĽKÁ MÓDNA REVOLÚCIA – DVADSIATE ROKY
Prvá svetová vojna /1914 – 1918/ rozmetala starý spoločenský poriadok a dotkla sa aj módy. Ženy museli nahradiť mužov a tak namiesto okúzľujúcich secesných kreácií potrebovali aj praktické oblečenie. Doba si vyžadovala nové riešenia a tak sa skracovali sukne a odevy boli stále úspornejšie, aby nezaťažovali rodinný rozpočet. Funkčný a praktický kostým sa stal základom praktickej dámskej garderóby. Po návrate mužov do civilného života, ženy sa už nechceli vrátiť do predvojnového obdobia a začali objavovať radosť zo života. Všade znel džez, tancovalo sa tango a charleston a zdalo sa, že všetci sa chceli preháňať v autách, podnikať výlety do prírody a kúpať sa. Ich telá sa začali meniť. Ženy si stále viac a viac vypožičiavali kúsky z pánskeho šatníka. Vedľa tradičných kánonov elegancie sa o slovo prihlásila aj avantgarda, ktorá revolučne rozhýbala aj povojnový kolotoč módy.
V architektúre a umení vládol futurizmus, surrealizmus, funkcionalizmus a art deco. Medzi vynálezy tej doby patril detektor lži, penicilín, semafor, zmrazené potraviny, autorádio, elektrický holiaci strojček, zrkadlovka s výmennými objektívmi a zostrojený bol aj prvý robot. Všetci bláznili po všetkom novom. Pozornosť filmárov upútala krásna Švédka Greta Garbo, ktorá sa objavila v krátkych reklamných spotoch. Známa bola aj herečka Pola Negri, médiami označovaná za femme fatale a za mužský sex idol bol považovaný italský herec Rudolpho Valentino.
MÓDNY VZHĽAD
Vzhľad ženy sa radikálne zmenil. Objemné frizúry z dlhých vlasov nahradilo mikádo z krátkych hladkých vlasov, sukne sa skrátili ku kolenám a ženy vyzerali ako chlapci. Kultovnou postavou, inšpiráciou pre tento štýl sa stala hrdinka románu La Garçonne od Victora Margaueritta z roku 1922, ktorá bola vzdelaná, pracovala, šoférovala, hrala golf a tenis, cvičila, fajčila a rada si užívala aj romantické milostné dobrodružstvá. Tento revolučný chlapčenský štýl, ktorý nekládol dôraz na poprsie, pás či boky mal úspech. Krátke vlasy, klobúčik v tvare zvonu, šaty so zníženým pásom a s dĺžkou tesne pod koleno, vtáčie perá, flitre a výšivky ako módny detail to bol vzhľad „ la garçonne“ Spodnú bielizeň tvorili podprsenka, nohavičky a pančuchy v telovej farbe a čo sa týka líčenia, odporúčal sa červený rúž na perách, svetlý púder, ružové líčka, obočie vytrhané do tenkej linky a oči zvýraznené čiernou linkou. “. V Amerike sa im hovorilo „flappers“.
NOSITELIA ZMENY
V histórii módy 20. storočia bolo medzivojnové obdobie časom, kedy do dámskej módy oveľa razantnejšie prehovorili ženy. Je jasné, že počas vojny a po nej ženy preberajú úlohy mužov, no možno to bolo aj preto, že pociťovali potrebu revolučne zmeniť svoj šatník. Vďaka za to, že tu bola Coco i Madeleine Vionnetová, Jeanne Lanvinová i Elsa Schiaparelli. Každá z nich zanechala v móde stopy, ktoré vychádzali zo samotného života žien a doslova skokom posunuli dámsku módu dopredu.
Významnú úlohu v radikálnej zmene dámskej módy v dvadsiatych rokoch zohrala Gabrielle Coco Chanelová. Novátorsky použila džersej vypožičaný z pánskej spodnej bielizne a navrhla oblečenie, ktoré svojou jednoduchosťou zaručovalo pohodlie a veľmi moderný vzhľad. Potom, čo na seba upozornila džersejovým oblečením, postupne na módnu scénu priniesla aj ďalšie svoje módne vynálezy ako pohodlné kardigány, námornícky štýl, teda pásikavé tričko s jachtárskymi rovnými nohavicami a všetkým ženám dopriala nosiť cenovo dostupnú bižutériu, ktorou nahradila pravé šperky. Jej topánky s kontrastnou špičkou, čo opticky skracovali chodidlá žien sú jej ďalším vkladom do dámskeho šatníka. Preslávila sa však najmä svojimi „little black dress“ – malými čiernymi, ktoré módny magazín Vogue v roku 1928 nazval novou uniformou modernej ženy.
Coco Chanelová zmodernizovala odev a vytvorila nový štýl pre ženy, ktoré boli po prvej svetovej vojne pripravené ísť vlastnou aktívnou životnou cestou. Nebola prvá, čo si ostrihala vlasy na mikádo, no bola to práve ona, čo zadefinovala modernú ženu ako málo oblečenú ženu. Dnes notoricky známy opis elegancie, že v jednoduchosti je krása, má svoje korene práve v tomto jej novom štýle. Jej tvorba sa zrodila z jej vlastných potrieb a štýl, ktorý vytvorila je dodnes hlboko zakorenený v západnej odevnej kultúre. Najlepším propagátorom tohto štýlu bola ona sama a tiež jej parfum v hranatom flakóne bez akýchkoľvek príkras a s jednoduchým označením No. 5, čo bolo číslo zápisu tejto ikonickej vône do matriky. Touto vôňou prevoňala celý svet a zabezpečila tak módnemu domu Chanel prežiť aj počas ďalšej svetovej vojny.
S vlastnou značkou sa predstavila Madeleine Vionnetová už v roku 1912, ale po vypuknutí prvej svetovej vojny odišla z Paríža a dlhý čas zostala v Ríme, z ktorého sa vrátila v roku 1918, aby si v roku 1923 otvorila svoj vlastný módny dom. Vrátila sa s novými nápadmi, ktoré dokumentujú jej zaujatosť pre staroveké grécke a rímske sochárstvo. Hľadala a objavila rovnováhu medzi telom a odevom a súčasne princíp jednoduchosti. Veľmi trpezlivo pracovala s tkaninami na figuríne a podarilo sa jej vytvoriť modely aranžovaním jednotlivých kusov tkaniny štvorcového, trojuholníkového alebo kruhového tvaru vedľa seba, ktoré krásne padali pozdĺž tela. Jej šaty boli z jednotlivých šikmo strihaných panelov tkaniny, ktoré skladala, plisovala, viazala do uzlov a tým vytvárala zaujímavé efekty na tele. Rada používala satén, krepdešín a žoržet, no našla si cestu aj k novým syntetickým materiálom, ktoré sa v tom čase pomaly objavovali a tak ako jedna z prvých používala aj syntetický hodváb. V dvadsiatych a tridsiatych rokoch obľúbeným módnym prvkom boli strapce a jej sa podarilo v spolupráci s textilnými firmami prísť so strapcami, ktoré boli súčasťou samotnej tkaniny a boli v tvare špirály, rybej kosti či fontány.
Vionnetovej koncept tvorby aranžovaného odevu predstavoval v tom čase absolútnu inováciu. Madeleine Vionnetová bola výnimočnou architektkou odevu a k jej ďalším vynálezom patrí aj vsadzovanie trojuholníkových dielov do sukní, prekrížený výstrih a tiež golier à la kapucňa. Inšpirovaná kimonom vytvorila tiež šaty z jedného kusu tkaniny.
Dodnes patrí medzi najuznávanejších tvorcov haute couture. Svoje skvelé módne nápady, ilustrované a popísané v 72 albumoch, si nechala aj právne chrániť. Tkaniny špeciálne vyrobené pre ňu mali šírku, ktorú dnes textilný priemysel nemôže docieliť. Originalita strihov Madeleine Vionnetovej v kombinácii s potrebnou šírkou tkaniny, na ktoré mala ochrannú známku, dlho bránila tomu, aby značka Vionnet pokračovala. Až v roku 1988 získala ochrannú známku rodina De Lummen a v roku 2009 značku kúpil taliansky textilný magnát Matteo Marzotto.
Madelaine Vionettová bola aj výnimočná podnikateľka. Na začiatku tridsiatych rokov pre ňu pracovali stovky zamestnancov a ročne pripravila viac ako 2 000 modelov. Vo vzťahu k svojim zamestnancom bola veľmi pokroková a snažila sa pre nich vytvoriť dobré pracovné podmienky. V jej firme fungovala jedáleň, škôlka i lekár a ženám preplácala aj materskú dovolenku.
Jeanne Lanvinovázačínala podobne ako Coco Chanel ako modistka a až neskôr začala navrhovať šaty pre svoju malú dcéru. V tom čase deti nosili kópie odevov dospelých a tak jej podstatne jednoduchšie modely detských šiat pôsobili veľmi moderne. Módny dom si otvorila v roku 1920. Jej názory na odev boli veľmi priekopnícke, pretože svojimi návrhmi popierala dovtedy zaužívané kánony tvorby odevu a vytvárala svoje vlastné postupy. Mala obrovský dar odhadnúť potreby svojich klientiek a tvoriť odev na jednotlivé typy žien. Nepodľahla vtedy aktuálnemu štýlu “la garҁonne“ a navrhovala veľmi ženské modely často inšpirované Orientom. Podarilo sa jej preniknúť aj do tovární na farby. Jej módny vynález označovaný ako Lanvinovej paleta predstavovala paletu jemných pastelových farieb, ktoré rozšírili a obohatili možnosti farbenia tkanín. [4]
PÁNSKA MÓDA
Po prvej svetovej vojne vznikali nové vzory pánskeho oblečenia, ktoré sú v ňom dodnes a obchod s módou začal veľmi rýchlo naberať na obrátkach. V tom čase do pánskej módy zasiahli americkí vysokoškolskí študenti, ktorí prišli v tom čase s vlastnou verziou tradičných kúskov oblečenia legendárnej univerzity v Oxforde a začali nosiť košele s button-down golierom, ktorý sa pripína malými gombíkmi na predné diely, saká so širšími ramenami, pridali prúžkované kravaty a farebné argyle ponožky, ktoré majú svoj pôvod vo výbave hráčov golfu a tento športovejší a uvoľnenejší vzhľad mal úspech.
NÁVRAT ŽENSKÝCH KRIVIEK A FILM – TRIDSIATE ROKY
Hospodárska kríza v roku 1929 zastavila povojnový ošiaľ, celý rad bohatých zákazníkov parížskych módnych domov prišla o svoj majetok a ulice boli plné nezamestnaných. Stredné vrstvy sa vzdali platených služieb krajčírov a začalo sa šiť doma. Depresia sa vyhla filmu, ktorý zažíval svoju zlatú éru. V rámci filmových žánrov sa po prvý raz objavil filmový horor a filmy ako Drakula, Frankenstein, Mumia, King Kong ovládli kiná po celom svete a zrodili sa aj prví super hrdinovia ako Superman. Okrem filmu obrovský úspech mala aj moderná americká literatúra – Francis Scott Fitzerald, John Steinbeck, Ernest Hemingway a William Faulkner mali so svojimi románmi obrovský úspech. Masovým médiom sa stal rozhlas, spustila sa komerčná letecká doprava a v New Yorku vyrástol prvý mrakodrap Empire State Building. Hlavnými umeleckými smermi boli surrealismus, kubismus a expresionismus. V hudbe vládol swing.
V tridsiatych rokoch bola uzákonená dovolenka a ľudia začali chodiť oveľa viac do prírody, k moru, do kúpeľov a do hôr. Hlavne bohatá klientela stále viac času trávila v rôznych letoviskách a počas zimy v lyžiarskych strediskách a tak stúpol záujem o oblečenie na voľný čas. Slávne salóny a módne domy tak vedľa haute couture modelov ponúkali aj široký výber nohavíc, plaviek, svetrov, pulóvrov a doplnkov pre pobyt v prírode. Nuž a táto zmena životného štýlu priniesla aj nový ideál krásy. štíhle, opálené a vyšportované telo.
MÓDNY VZHĽAD
V tridsiatych rokoch chlapčenský vzhľad postupne ustúpil a modely opäť dávali vyniknúť ženským krivkám. Rovná a štíhla silueta z dvadsiatych rokov síce zostala, no prsia a pás sa opäť zvýrazňovali. Návrat oslávili aj dlhé šaty na večerné a spoločenské príležitosti, vrátili sa účesy z dlhších zvlnených vlasov a make-up bol jemnejší. Módnymi ikonami boli Jean Harlowová, Josephine Bakerová, Vivien Leighová, Wallis Simpsonová či Katharine Hepburnová. Jean Harlowová naštartovala peroxidovú revolúciu na vlasoch a Josephine Bakerová bola prvou afroamerickou herečkou, tanečnicou a speváčkou, ktorá si vyslúžila v komentároch prirovnania ako „bronzová Venuša“, „čierna perla“ a sám Ernest Hemingway o nej povedal, že je najzmyselnejšou ženou, akú kedy kto mohol vidieť. Anglická herečka Vivien Leighová, ktorá stvárnila postavu Scarlett O´Harovej ve filme Juh proti severu zas naštartovala eufóriu veľkých krinolín na svadobných šatách. Skutočnou módnou ikonou bola v tom čase Wallis Simpsonová, známa tiež ako vojvodkyňa z Windsoru, ktorá bola príčinou abdikácie kráľa Spojeného kráľovstvá Eduarda VIII. Táto dvakrát rozvedená Američanka bola pre anglický dvor síce neprijateľná, no v súvislosti s módou bola v tom čase vo veľkej pozornosti médií. Rovnako ako Katherine Hepburnová a to napriek tomu, že najradšej nosila nohavice a pánsku košeľu.
NOSITELIA ZMENY
Navrhovaním oblečenia na voľný čas odštartovala svoju kariéru Elsa Schiaparelli. Hneď jej prvý pulóver vyvolal senzáciu vďaka originálnemu vypletanému detailu mašle. Na svojich pulóvroch priniesla prienik medzi umeleckým remeslom a priemyselnou výrobou. Bola priateľkou Jeana Cocteaua, Christiana Bérarda a sám Salvador Dali pre ňu kreslil motívy a inšpiroval ju pri mnohých modeloch. Jej priateľstvo a spolupráca s umelcami sú dodnes dokladom toho najtesnejšieho spojenia módy a umenia.
Elsa Schiaparelli dokázala predvídať, vedela, že musí byť vždy o krok napred a sem tam prísť aj s niečím, čo je iné, neočakávané. V roku 1932 predstavila nový syntetický džersej „peau d’ange“ a bola tiež prvou, čo v roku 1934 použila acetát celulózy. Rada experimentovala aj s farbami. V roku 1932 predstavila odtieň ľadovo modrej a v roku 1936 pridaním magenty do dúhovej ružovej prišla na svet jej slávna cyklámenová, šokujúca sýta ružová farba, ktorá sa dodnes v móde objavuje, keď móda pridlho prešľapuje v neutrálnej farebnosti. Ponúkala aj šokujúce módne detaily a doplnky na oblečení, ktoré bolo určené pre silnú, vzdelanú a sebavedomú ženu. Z jej praktických inovácií určite najväčší rozruch spôsobil zips, ktorý v roku 1930 použila najskôr na plážovom oblečení a v roku 1935 aj na haute couture večerných šatách a plášťoch. Bežné gombíky boli pre Schiaparelli nudnou záležitosťou a tak navrhovala gombíky z rôznych materiálov a vytvorila tak ich skutočne jedinečnú a originálnu zbierku. Tieto malé umelecké objekty v tvare ovocia, zeleniny a iných rastlín, či v tvare visacieho zámku, vianočného stromčeka, zrnkovej kávy, zatváracieho špendlíka alebo sponky na papier sa stali aj veľmi obľúbenými dekoráciami do bytu, ktoré sa veľmi dobre predávali. Navrhovala aj kabelky a šperky, farbila kožušiny a v rámci jej módnych vynálezov významné miesto majú aj jej nápadité klobúky. Navrhla klobúky v tvare topánky, lietadla, ventilátora, iglu, veterného mlyna alebo vtáčej klietky aj so spievajúcim kanárikom. Pre Elsu Schiaperelli bola avantgarda normou. Chcela, aby ženy mali odvahu obliekať sa kreatívne a hravo.
V rokoch 1935 až 39 bola nespornou kráľovnou parížskej módy. Zamestnávala viac ako 400 zamestnancov, ktorí vyrábali 8000 odevov za rok. Rada experimentovala s materiálmi, farbami, detailmi a doplnkami, no jej modely nijak podstatne nezmenili dámsku siluetu. Hranaté ramená, vyznačený pás a štíhle boky na jej modeloch prežili tridsiate ako aj vojnové štyridsiate roky.[5]
Už na konci tridsiatych rokov sa usadil v Paríži šarmantný španielsky couturier Cristóbal Balenciaga. Pred druhou svetovou vojnou nebol ešte veľmi známy, no dámy veľkého sveta si ho našli, pretože o jeho strihačskom majstrovstve a schopnosti nájsť harmóniu medzi líniou, proporciami tela a celkovým vzhľadom nepotrebovali veľkú reklamu.
Do svojich dvadsiatich piatich rokov dôkladne poznal všetky postupy krajčírskeho remesla, bol neskutočne zručný, dokázal strihať i šiť oboma rukami. Jediným jeho problémom bolo, že nebol dobrým kresliarom, ale ako postupoval, zamestnával skúsených maliarov, ktorí interpretovali jeho návrhy. V roku 1919 si Balenciaga otvoril svoj prvý obchod v San Sebastiane, na pobreží, ktoré v tom čase vyhľadávala vysoká spoločnosť. Druhý obchod otvoril v Madride a tretí v Barcelone. Všetky jeho tri obchody niesli pomenovanie po jeho matke Eisa. V podnikaní mu pomáhali jeho príbuzní, najmä jeho sestra a brat a tak od začiatku to bola rodinná firma, ktorá postupne zamestnávala stovky ľudí. V Madride to bolo 250 ľudí, v Barcelone 100 ľudí. Pre tieto tri obchody dovážal oblečenie z Paríža, kde často cestoval a vyberal si modely najmä u Wortha, Molyneuxa, či Lanvinovej a jeho najobľúbenejšou dizajnérkou bola Madeleine Vionnetová. Zároveň pripravoval modely aj sám.
Keď vypukla v Španielsku občianska vojna, zavrel tam svoje obchody a preniesol ich do Paríža, kde si v roku 1937 na Avenue George V otvoril svoj salón. Prvú svoju kolekciu predstavil v auguste 1937 a mal okamžitý úspech. Na druhú kolekciu v januári 1938 pozval vojvodkyňu z Windsoru, ktorá sa stala jeho klientkou a jeho tretia kolekcia v auguste 1938 si už našla cestu aj do New Yorku do obchodného domu Saks Fifth Avenue. Na začiatku druhej svetovej vojny Balenciaga v roku 1939 na istý čas svoj salón v Paríži zavrel a opätovne ho otvoril v septembri 1940, pretože bol jedným zo šesťdesiatich módnych domov, ktorým Nemci umožnili fungovať. Jeho tri španielske obchody vďaka prístupu k materiálom prežili vojnové roky a po vojne boli v celkom dobrej kondícii.
Nikdy nepotreboval a nevyhľadával publicitu, jeho osamelosť nebola pózou, pretože vždy veľmi sústredene pracoval na každom svojom modeli. Každá jeho kolekcia mala 200 a 250 modelov a všetky sám strihal, modeloval a šil, pretože neveľmi veril svojim spolupracovníkom. Nikdy však nezvýšil hlas, aj ticho bolo jeho normou. Tvoril vždy v istej utajenosti, aby nedal príležitosť na kopírovanie svojich modelov, ktoré boli určené pre malú skupinu veľmi elegantných dám veľkého sveta. Cristóbal Balenciaga ponúkal ten najväčší luxus. Základným princípom jeho tvorby bolo, aby ženy, ktoré obliekal, boli šťastné. Chcel, aby vojvodkyňa v šesťdesiatich vyzerala na štyridsaťa manželka obchodníka vyzerala ako vojvodkyňa. Jeho šaty boli predovšetkým pohodlné na nosenie a to aj pri materiálovej vznešenosti a konštrukčnej zložitosti. Jeho strihy dokázali dokonale zakryť zaoblené bruško, krátky krk, príliš kypré paže, pričom nikdy nepoužíval výplne či vypchávky a vždy našiel ten správny priestor na perlové náhrdelníky a náramky. Ak niektorí návrhári modelmi klientky obmedzujú a tie sú rady, že si ich môžu večer vyzliecť, Balenciaga chcel, aby sa jeho klientky zdráhali ich vyzliecť, chcel, aby sa jeho oblečenie stalo neoddeliteľnou súčasťou ich tela, ich druhou kožou. Ďalším princípom jeho tvorby bola nadčasovosť.
Kým Dior radikálne menil siluetu dvakrát do roka, Balenciaga bol vo svojej tvorbe konzistetný a to najmä na svojich nádherných večerných šatách, ktoré boli jeho špecialitou. Ženy si ich kupovali ako investíciu, pretože ich dizajn bol jedinečný aj po rokoch. Bol zaujatý tým, ako si šaty, klobúky, doplnky na obrazoch niektorých starých majstrov zachovávajú svoju eleganciu aj po stovkách rokov a z nich čerpal nápady a dokázal preniesť tieto dotyky starých majstrov do šiat skutočne s veľkou noblesou a citom pre detail.
V roku 1939 prišiel so strihom rukávu, ktorý zasadil do štvorcového sedla. O rok neskôr predstavil svoje prvé „petite robe noire“, ktoré sú dodnes veľkou inšpiráciou. V roku 1942 prichádza so svojou „ligne tonneau“ – teda súdkovitou líniou. V päťdesiatych rokoch očaril ženy svojimi bezgolierovými kabátmi, ktoré aj dnes zaznamenávajú veľký úspech. Balenciaga dokonale zvládal aj „puf“ efekt, ktorý docielil jednoduchým riasením sukne. V roku 1955 predstavil tunikové šaty, ktoré o dva roky zmenil na košeľové. Predstavil aj empírovú líniu a kabáty kimonového strihu. Jeho „baby doll“ šaty sú aj dnes jednoducho úžasné, rovnako ako jeho výnimočná línia v tvare písmena „A“ zo šesťdesiatych rokov. Konštrukcie strihov Cristóbola Balenciagu sú dodnes veľkým zdrojom inšpirácie a móda sa k nim znova a znova vracia.[6]
FILM AKO MÓDNA INŠPIRÁCIA
V tridsiatych rokoch sa ukázalo, aký mocný je film a jeho hviezdy. Napriek tomu, že filmové kostýmy v porovnaní s parížskou haute couture vyzerali konzervatívnejšie a po strihovej stránke veľmi jednoducho, na filmovom plátne vďaka luxusným materiálom vyzerali skvele a tak sa stali ďalším zdrojom módnych inšpirácií. Obrovský boom filmu umožnil filmovým kostýmovým výtvarníkom ovplyvňovať módu a modely Travisa Bantona, Edith Headovej či Gilberta Adriana boli veľkou inšpiráciou. V Hollywoode dokázali vytvoriť originálny a veľmi fotogenický glamour štýl. Luxusné jednofarebné splývavé materiály, trblietavý lurex, flitre, kožušiny, hlboké výstrihy a dokonalé, zväčša diagonálne strihy, ktoré jemne zvýrazňovali ladné krivky tiel filmových hviezd prispeli k zmene módnej siluety, ktorá v tridsiatych rokoch opustila štýl „ la garsonne“.
Najslávnejším kostýmovým výtvarníkom Hollywoodu tridsiatych rokov bol Gilbert Adrian. Od roku 1928 do roku 1941 navrhol pre filmové štúdie MGM kostýmy pre viac ako 200 filmov a aj vďaka nemu sa hviezdy ako Joan Crawfordová, Norma Shearerová, Judy Garlandová a Greta Garbo stali legendami filmu a ikonami štýlu. V roku 1929 pre Gertu Garbo vytvoril jedinečný a na ten čas veľmi moderný šatník pre film The Single Standard, v rámci ktorého plne rešpektoval jej rovnú chlapčenskú postavu ako aj jej záľubu v pánskom oblečení. Ženy túto filmovú inšpiráciu prijali a začali nosiť nohavice, veľké nepremokavé plášte a hodvábne pánske pyžamo sa stalo doslova módnym hitom na pláž. Slávnymi sa stali aj jeho biele šaty so širokými nariasenými rukávmi, do ktorých obliekol Joan Crawfordovú vo filme Letty Lynton. Tá so svojou výškou 154 cm a širokými ramenami bola pre neho veľkým orieškom, no podarilo sa a o jeho jedinečnosti svedčí aj fakt, že obchodný dom Macy v New Yorku predal v roku 1932 takmer pol milióna kópií týchto legendárnych šiat. Gilbert Adrian tvoril šaty, ktoré dokázali veľmi šikovne maskovať nedostatky postavy. Jeho diagonálne strihy a asymetria na splývavých šatách, či jeho kostýmy s krátkymi rukávmi a úžasné klobúky, ktoré preslávila najmä Greta Garbo, vytvorili glamour hollywoodský štýl, z ktorého móda čerpá dodnes.
PÁNSKA MÓDA
Veľká hospodárska kríza v rokoch 1929 – 1933 priniesla pre väčšinu ľudí veľké obmedzenia v rámci módy. Majákom nádeje pre milióny ľudí boli hollywoodské filmy, ktoré ukazovali elegantne oblečených mužov a ženy a tak sa stalo, že americká móda dala svetu o sebe vedieť cez strieborné plátno a stala sa konkurenciou pre tradičné európske módne veľmoci ako bolo Francúzsko a Veľká Británia. Fred Astaire, Clark Gabel, Cary Grant a Gary Cooper sa stali ikonami štýlu a v tom čase sa začali na základe týchto filmových vzorov utvárať isté kódexy správania a obliekania mužov. Dress code, na ktorý sa dodnes odvolávame a odkazujeme, sa formuloval práve v tomto období. Bol to aj čas, kedy si americkí muži uvedomili, že oblečenie by nemalo skrývať prirodzené línie tela a spolu s hľadaním harmónie oblečenia s telom objavila sa aj myšlienka, že odev by nemal stavať ľudí proti sebe, ako tomu bolo po celé stáročia. Táto cez film importovaná americká rovnosť prispela k procesu demokratizácie módy.
MÓDNA PREHLIADKA
V medzivojnovom období boli módne prehliadky aj veľkými spoločenskými udalosťami a konali sa tak v salónoch dizajnérov ale už aj mimo nich. Modelky chodili pomaly a nemali očami hľadať kontakt s publikom. Jeanne Paquinová bola priekopníčkou v rámci prezentácie módy v kinách a svoju módu predvádzala aj na prestížnych spoločenských udalostiach. Coco Chanelová zas inštruovala svoje modelky, aby kládli jednu nohu pred druhú, boky tlačili dopredu, jednu ruku mali vo vrecku a druhou robili gestá a to všetko preto, aby svojimi postojmi a pohybom dodali modelom život.[7]
MÓDNA FOTOGRAFIA
Zmena životného štýlu a nový ideál krásy v tridsiatych rokoch boli veľkou výzvou aj pre módnu fotografiu, ktorá v tretej dekáde 20. storočia zažívala v módnych časopisoch svoj veľký boom. Módne fotografie s modelkami v prírode, na cestách po rôznych kútoch sveta, pri mori v plavkách ale aj na prvých mrakodrapoch New Yorku fascinovali a fascinujú dodnes, pretože položili základ modernej módnej fotografii. V tridsiatych rokoch prišla na svet už aj farebná fotografia a objavili sa aj nové mená fotografov, ktorí prichádzali s modernými konceptmi módnej fotografie.
George Hoyningen-Huene už od roku 1925 stál na čele fotografického oddelenia vo francúzskej edícii časopisu Vogue a po jeho príchode do New Yorku pracoval pre Harpers Bazaar. Jeho práce boli ovplyvnené surrealizmom a architektonickými symbolmi gréckeho klasicizmu. K jeho najslávnejším módnym fotografiám patrí fotografia sediaceho muža a ženy v plavkách, ktorá je plná elegancie a klasicizmu, scéna pôsobí ako lokácia niekde pri mori, pričom vznikla v ateliéri.
Prvou ženou módnou fotografkou bola Louise Dahl-Wolfová. Pracovala pre magazín Harpers Bazaar, kde spolupracovala so známou módnou redaktorkou Dianou Vreelandovou. Veľmi rada cestovala po svete a fotila módu v rôznych kútoch sveta od Južnej Ameriky až po Afriku. Jej fotografie dostali po čase označenie ako prírodné módne fotografie. V roku 1937 začala pracovať s farebnou fotografiou. Charakteristické pre ňu bolo striktné rozdelenie fotografie na horizontálne a vertikálne tretiny.[8]
Veľmi výrazne do módnej fotografie v tom čase zasiahol aj maďarsko-americký fotograf Martin Munkácsi, ktorý začínal svoju kariéru ako športový fotoreportér v Budapešti. V rokoch 1927-1934 pracoval v Berlíne pre ilustrovaný Berliner Zeitung Illustrirte a práve tam sa mu podarilo zachytiť v rámci fotografie moderný a dynamický životný štýl mladých ľudí, ktorí vyznávali šport. Jeho fotografia „Fun during coffee break“ z roku 1932 bola prelomovou. Po svojej emigrácii do Ameriky presvedčil aj Carmel Snowovú, šéfredaktorku Harpers Bazaaru svojimi fotografiami z pláží na Long Islande a tak sa začala jeho druhá fotografická éra, ktorá je veľmi úzko spätá s módnou fotografiou. Do módnej fotografie vniesol prirodzenosť a v tridsiatych rokoch vytvoril obraz moderného amerického dievčaťa, ktoré športuje, je impulzívne a neformálne a môže kedykoľvek vybehnúť z obrázku do bežného života. Jeho fotografie boli nositeľmi atmosféry a tým formovali moderný životný štýl a navyše boli inšpiráciou pre mnohých ďalších fotografov. Henri Bresson priznal, že impulzom k tomu, aby začal fotografovať, bola Munkácsiho fotografia „Traja chlapci pri jazere Tanganika“ a jeho veľkým obdivovateľom bol aj Richard Avedon, ktorý si z Harpers Bazzaru vystrihol jeho obrázok, keď mal len jedenásť rokov.
VOJNOVÉ ROKY A HAUTE COUTURE – ŠTYRIDSIATE ROKY
Druhá svetová vojna zmenila veľa vecí na svete, vrátane parížskej haute couture a tradície, že je nositeľom štýlu. Po nemeckej okupácii Paríža sa dostala pod kontrolu nemeckých úradníkov a tí zatvorili každý módny dom, ktorý nebol ochotný s nimi plne spolupracovať. Mnohí návrhári sa sťahovali do južného Francúzska alebo boli nútení ukončiť svoje podnikanie. Hitler si uvedomoval význam haute couture a pokúšal sa presunúť toto ekonomicky úspešné odvetvie do Berlína a len vďaka diplomatickému vyjednávaniu Luciena Lelonga, vtedajšieho predsedu Chambre Syndicale de la Couture Parisienne, sa podarilo presvedčiť nemeckých okupantov, aby od tohto zámeru upustili. Lelong argumentoval rokmi budovanou rozsiahlou sieťou remeselníkov v Paríži, bez ktorých by haute couture nemohla nikde inde prosperovať. Chambre v tom čase zadefinovala pre módne domy prísny súbor pravidiel a okupačná nemecká vláda vytvorila zoznam 45 módnych domov, ktorí mali právo na prideľovanie materiálov. [9]
ÚSPORNÝ MILITARY ŠTÝL
Dámska vojnová móda priniesla najmä kostýmy s prvkami uniformy. Saká mali hranaté ramená rozšírené vypchávkami, úzky pás bol zdôraznený opaskom a nechýbali praktické našívané veľké vrecká. Jedinou výnimkou v rámci tejto vojnovej mizérie boli klobúky. Na nohách žien prevládali topánky s plným korkovým klinom. Tento úsporný a chudobný military štýl bol na obidvoch stranách Atlantiku spojený aj s nástupom miliónov žien do práce, no v Amerike sa ozývali aj výzvy, aby ženy zostali aj naďalej ženami a prispieť k tomu mali módne účesy a make-up. Rúž sa stal počas druhej svetovej vojny najdôležitejším symbolom ženskosti. V roku 1943, keď americká vláda vydala vojnové obmedzenia na luxusné výrobky, rúž bol z tohto zoznamu vyňatý.
AMERICKÁ MÓDA
Amerika bola pred vojnou najvýznamnejším odberateľom parížskej haute couture, no keďže za nemeckej okupácie bol Paríž neprístupným pre cudzincov, americká móda začala hľadať svoju vlastnú identitu, vznikol tam nový koncept módy – variabilné ležérnejšie oblečenie pre strednú a vyššiu strednú triedu. Na začiatku tohto vyvíjajúceho sa nového konceptu v móde bola Claire McCardellová, ktorá zjednodušila strihy haute couture, siahla po lacnejších materiáloch ako bavlna, denim a džersej a vytvorila z jednotlivých kúskov, ktoré sa dali navzájom kombinovať, variabilný šatník a jeho výsledkom bol vždy iný vzhľad. Tento koncept tvorby variabilného ležérnejšieho oblečenia udával smer pre americký módny dizajn a v ďalších rokoch ho napĺňali aj iní návrhári ako Ralph Lauren, Calvin Klein, Donna Karan či Tommy Hilfiger ako aj mnohé iné americké značky.
Okrem toho Američania vo svojich firmách dobre zvládali konfekčnú výrobu bežného oblečenia a tak vojnová izolácia od parížskej haute couture dala americkej móde krídla. V roku 1943 sa v New Yorku uskutočnil týždeň módnych prehliadok amerických návrhárov, na ktorý Eleanor Lambertová pozvala viac ako stovku módnych novinárov s cieľom pritiahnuť pozornosť tlače a verejnosti k americkej móde. Módne časopisy začali písať o americkej móde a postupne sa z tohto press weeku stala tradícia, ktorú dnes poznáme ako fashion week.
THÉÂTRE DE LA MODE A NEW LOOK
Po vojne bolo Francúzsko spustošené a tak André Malraux, vtedajší minister kultúry, vyhlásil, že jediné, čo Francúzom zostáva, sú ich mozgy a umelecké zručnosti. Módny priemysel spustil svoj vlastný program obnovy a parížski couturieri sa predstavili v rámci ojedinelého projektu Théâtre de la Mode. Nedostatok luxusných materiálov priviedlo tvorcov tohto projektu k úspornému riešeniu, k opätovnej prezentácii parížskej haute couture na poupée de mode, ktoré boli za čias Ľudovíta XIV. skvelými nástrojmi propagácie francúzskej módy. Tento raz to boli sedemdesiat centimetrové figuríny, ktoré vytvorila Éliane Bonabelová. Umeleckým riaditeľom celého projektu bol maliar a dekoratér Christian Bérard a zúčastnili sa ho aj mnohí ďalší umelci a medzi nimi aj Jean Cocteau, ktorý mu vtisol istý poetický rozmer. 237 modelov, ktoré pripravili v parížskych módnych domoch očarilo na jar roku 1945 celý Paríž a postupne aj Londýn, Barcelonu, Kodaň, Štokholm, Viedeň a rok na to aj New York. Mnohé americké módne časopisy tesne po vojne neverili, že sa podarí vzkriesiť Parížu jej slávnu a úspešnú haute couture, dokonca sa objavili predpovede, že americká móda ju nahradí, no táto výstava to vyvrátila.
MÓDNE VYNÁLEZY – NYLONKY A BIKINY
Vďaka vynálezu nylonového vlákna, ktoré bolo v čase vojny určené predovšetkým na výrobu padákov, vznikli nylonky, teda nylonové pančuchy a tie boli počas vojny a tesne po nej absolútnou módnou vychytávkou. Ženy, ktoré ich nemali, si zozadu na nohy kreslili ceruzkou švíky, aby sa aspoň tak priblížili k vtedajšiemu módnemu ošiaľu.
Keď slávna módna editorka Diana Wreelandová uverejnila v roku 1946 v Harpers Bazaare dvojdielne plavky v podobe štyroch samostatných trojuholníkov, ktoré držia spolu len tenké šnúrky, bolo to len päť dní po tom, čo Američania 5. júla v roku 1946 uskutočnili svoju prvú jadrovú skúšku na atole Bikiny a tak tieto odvážne plavky svoje dostali pomenovanie práve po tomto tichomorskom ostrove. Bikiny boli skutočne veľkou bombou a rôzne moralistické zoskupenia žiadali ich zákaz. Nepomohlo. Patentovať si ich nechal francúzsky strojný inžinier Louis Réard.
NOSITELIA ZMENY
Už v roku 1947 parížska haute couture zažíva svoje znovuzrodenie vďaka Christianovi Diorovi, ktorý opätovne pritiahol pozornosť celého sveta svojím „new lookom“. Tento štýl poslal hranatú a chudobnú vojnovú siluetu s minimálnym množstvom tkaniny do zabudnutia, aby mier oslávil osím pásom, širokými naberanými sukňami so spodničkami a výsostne ženským a luxusným vzhľadom. Jeho dizajn bol však aj výsledkom spolupráce s textilným magnátom Marcelom Boussacom, ktorý Diorov módny dom financoval a ktorého sklady boli po reštrikčných vojnových opatreniach plné zásob. Diorove sukne si vyžiadali v priemere až do piatich metrov tkaniny. Globálne prijatie tohto bohatého a rýdzo ženského štýlu odrážalo atmosféru doby, kedy sa očakávalo, že ženy budú opäť ženami. Bolo to čas na návrat niekde až o sto rokov naspäť, až niekde k Worthovi a jeho opulentným róbam. Haute couture mala opäť o klientov postarané a jej najvýznamnejšími zákazníkmi na ďalšie dve dekády sa stali najmä Spojené štáty a Kanada.
Christian Dior pochádzal z Normandie, z Granville a ako mladý plne využíval pohodlie, ktoré mu poskytovalo finančné zázemie rodiny, no odmietal pokračovať v otcovom obchode s hnojivami. Fascinovalo ho umenie, ale jeho otec nesúhlasil s jeho štúdiom na École des Beaux Arts a nútil ho študovať diplomaciu. Po príchode do Paríža sa rýchlo stal členom elitnej umeleckej spoločnosti, kam patrili Picasso, Poulenc, Breton, Cocteau, Bérard, Aragon či Laurencin a mnohí ďalší. Dior sa nikdy nestal diplomatom, navrhoval oblečenie pre svoje priateľky a otvoril si galériu s umením svojich priateľov a keďže sa umenie v dvadsiatych rokoch skvele predávalo, nemal problém sa uživiť. Keď počas krízy jeho otec skrachoval a v roku 1931 zomrela jeho milovaná matka a všetky galérie, vrátane tej Diorovej prežívali zlé časy, nastal v jeho živote veľký zvrat. Bez tejto finančnej katastrofy by pravdepodobne Dior strávil celý svoj život ako obchodník s umením a zomrel ako jeho neznámy milovník. Počas krízy sa začal živiť ako návrhár na voľnej nohe a predával svoje návrhy módnym domom zvučných mien ako Nina Ricci, Elsa Schiaparelli či Jean Patou. Mal úspech so svojím dizajnom Café Anglais, čo boli šaty s lemovanou spodničkou. Navrhoval aj divadelné kostýmy a zoznámil sa s významnými predstaviteľmi amerického módneho trhu, ktorí sa pohybovali v Paríži a medzi nimi bola aj známa editorka amerického Harpers Bazaaru Carmel Snowová, ktorá mu neskôr odštartovala v médiách jeho skvelú kariéru. Počas vojny žil v Cannes a aj tam predával svoje návrhy.
Po vojne, v júli 1946 sa Christian Dior stretol s Marcelom Boussacom, textilným magnátom, ktorého volali aj „kráľ bavlna“ a ten túžil vlastniť veľký módny dom v Paríži. Vďaka nemu sa z Christian Diora po pár mesiacoch stala skutočná hviezda povojnovej parížskej haute couture. Christian Dior hneď na začiatku tejto spolupráce deklaroval, že chce vytvoriť salón s tými najlepšími remeselníkmi a otvoriť skutočne luxusný módny dom s najvyšším štandardom spracovania. Bolo to trúfalé od inak plachého Diora, ale Boussac do toho išiel s veľkorysou počiatočnou investíciou.
Istým rizikom zo strany Christiana Diora určite bolo jeho rozhodnutie prísť so svojou “corolla ligne“, teda líniou obráteného kalicha kvetu, ktorá bola návratom k veľmi márnivému štýlu, asi najmárnivejšieho od čias Wortha. Svojou prvou kolekciou dal všetkým na známosť, že luxus sa po chudovných vojnových rokoch vracia. Všetci zostali prekvapení tak z použitia vzácnych materiálov ako aj dokonalého remeselného spracovania a tak nová silueta bola len akousi čerešničkou na torte. Dior zamestnal tých najlepších ľudí a tak dokázal ponúknuť v povojnovej mizérii velkorysé strihy a perfektné krajčírske spracovanie.
Po tomto úspechu si uvedomil, aké nepredvídateľné sú cesty módy, že náhoda, správne načasovanie, či šťastie je aj v móde veľmi dôležité. V každej kolekcii návrhári predstavujú viac modelov, viac línií a tak to bolo aj v jeho prípade, no novinári a predovšetkým už spomínaná Carmel Snowová si vybrala z jeho prvej kolekcie „corolla ligne“ a nazvala ju „new look“ a úspech bol na svete. Dior sa okamžite stal symbolom dobrých čias, aj keď širokú kolovú sukňu, ktorá bola základom toho avizovaného nového vzhľadu predstavil ešte pred vojnou Balenciaga. Nuž a niektorí kritici ho zas obviňovali, že s ňou prišiel, aby vyprázdnil plné sklady Marcela Boussaca.
Medzi Christianom Diorom a Cristóbalom Balenciagom, dvoma najvýraznejšími protagonistami povojnovej parížskej haute couture nebola rivalita, panoval medzi nimi obojstranný rešpekt. Balenciaga nekomentoval jeho „new look“, no obdivoval ho za jeho umelecké a výtvarné zručnosti, keďže sa sám musel spoliehať v tomto smere na svojho asistenta, no ako skvelý konštruktér strihov a skvelý krajčír nemal konkurenciu. Balenciaga uznal, že Dior priam zázračne naštartoval povojnový parížsky módny priemysel a všetci ostatní z jeho publicity ťažili. Pre Diora bol zas Balenciaga vždy veľmi uctievaným majstrom svojho remesla a tak, keď v roku 1948 zvažoval svoj odchod z Paríža, prišiel za ním a prosil ho, aby zostal so slovami, že potrebujú jeho príklad.
Výsostne ženská línia šiat vo forme obráteného kvetu s bohato naberanými sukňami z viacerých vrstiev a vypasované korzetové živôtiky často bez ramienok, resp. zdobené aranžovanými kvetmi znamenali obrovský úspech, rovnako ako jeho slávny kostým „ bar“, ktorý pozostával z vypasovaného kabátika s našívanými príklopkami na vreckách a širokej zvonovej sukne. Po šedivých a chudobných vojnových rokoch sa v nich ženy cítili ako princezné a každá z jeho nasledujúcich kolekcií predstavovala novú líniu, ktorá bola netrpezlivo očakávaná. Ešte na jeseň v roku 1947 pripravil svoju kolekciu v línii osmičky, o rok neskôr sa pohral s asymetriou a nasledovali ďalšie. V roku 1954 to bola línia „H“, o rok neskôr línia „A“ s úzkymi ramenami a širokými sukňami a v tom istom roku na jeseň línia „Y“. Jeho hra s líniami bola neskutočne rýchla, akoby chcel dokázať, že dlhé čakanie na príležitosť nebolo v jeho prípade márne. Jeho náhla smrť v októbri roku 1957 šokovala, no jeho odkaz v podobe striedania línií žije v móde ďalej a následné decénia módy 20. storočia je plná odkazov práve na tento jeho vklad do módy. A bol to on, čo do módy na začiatku päťdesiatych rokov zaviedol aj úzke ceruzkové sukne „pencil skirt“ a ženy ich nosili s kabátikmi, blúzkami i svetríkmi.
V roku 1957, teda v čase úmrtia Chistiana Diora, tento slávny parížsky módny dom zamestnával viac ako tisíc zamestnancov a počas desiatich rokov predal cez 100.000 haute couture modelov na základe 16.000 dizajnových skíc.
MÓDNA FOTOGRAFIA
V štyridsiatych rokoch sa do histórie módnej fotografie zapísal aj Irving Penn. Prišiel s elegantnými fotografiami pred šedým alebo bielym pozadím. Robil to lepšie ako ostatní a tak jeho fotografie mali istý dramatický náboj. Bol to majster blesku, ktorý si rád vypomáhal aj denným svetlom. Fotografie Irvinga Penna chrakterizuje jasná kompozícia, dokonalé usporiadanie objektov alebo ľudí.
Všetko to, čo v módnej fotografii priniesla prvá polovica dvadsiateho storočia v jej druhej polovici prebral a zdokonalil Richard Avedon. Tento rodený Newyorčan spolupracoval už od roku 1946 s časopismi Vogue a Life, neskôr sa stal hlavným fotografom časopisu Harpers Bazaar. Pre jeho portrétne fotografie bol typický minimalistický štýl a pohľad osoby priamo do objektívu. Vždy sa usiloval zachytiť aj emócie fotografovanej osoby a preto volil aj niektoré neľútostné postupy, ako napríklad rozprávanie krutých, šokujúcich zážitkov. Aj v rámci módnej fotografie sa Avedon vyhýbal štandardným postupom a požadoval, aby modelky naplno ukázali svoje emócie ako smiech, plač, pokiaľ to tak budú cítiťa navyše módu vytiahol na ulicu, čím jej pridal na autentičnosti a priblížil ju k oveľa širšiemu okruhu spotrebiteliek. Jeho fotky Diorových couture modelov na ulici akoby predznamenávali budúci vývoj módy, ktorá sa odpútavala od elitnej a nedostupnej haute couture a smerovala k móde oveľa dostupnejšej.
MÓDNA PREHLIADKA
Po druhej svetovej vojne v roku 1947 hneď prvá módna prehliadka Christiana Diora znamenala veľký medzník v medializácii módy, ktorý otvoril cestu módy do všetkých médií. Christian Dior spolu s Winstonom Churchilom a Charles de Gaulom boli v tom čase najväčšími mediálnymi hviezdami. Móda vďaka médiám už nebola len výsadou vyvolených a bohatých, proces jej demokratizácie bol odštartovaný. Zvyšujúca sa životná úroveň a túžba po móde sa rozširovala na všetky spoločenské vrstvy a stala sa univerzálnym fenoménom.
ODKAZY HAUTE COUTURE
V prvých štyroch dekádach 20. storočia bola francúzska haute couture dynamicky sa rozvíjajúcim odvetvím, kde dizajnéri experimentovali so siluetou, štruktúrami, textíliami a technikami spracovania a výroby. V tom čase couturieri svojou kreativitou a výskumom propagovali nový, moderný a revolučný smer vo vývoji oblečenia a módnych doplnkov. Medzi skutočných inovátorov, ktorí dokázali spojiť v tom čase dostupné moderné postupy, techniky a materiály so svojím talentom patrili už spomínaní Paul Poiret, Mario Fortuny, Madeleine Vionnetová Jean Patou, Gabrielle Coco Chanelová, Cristobal Balenciaga ako aj Elsa Schiaparelli. Ich tvorba odštartovala veľké zmeny v odievaní a v módnom dizajne 20. storočia.
Parížska haute couture v tom čase, ako píše Lipovetsky, prispela aj k demokratizácii módy. Modely parížskych couturierov, ktorí v dvadsiatych rokoch opustili okázalý prepych, ktorý už v tom čase pôsobil ako prejav zlého vkusu, priniesli na módnu scénu diskrétnosť a nenútenosť ako výraz skutočnej elegancie. Novinárka Janet Flannerová v roku 1931 o Coco Chanelovej napísala: “Chanel zaviedla chudobný štýl a do Ritzu vniesla tričko…“ a Lipovetsky dodáva, že rozdiely medzi odevom jednotlivých spoločenských tried síce pretrvali, ale dôležitým posunom bolo, že odevný prepych, teda luxusná móda sa vzdala príkazu okázalosti.[10] Haute couture sa postupne stala ľahšie napodobiteľnou a to vzhľadom na náladu doby, ktorá priala všetkému novému a modernému ale aj vďaka tesnému spojeniu vznikajúcich nových postupov a technológií v rámci textilného a odevného priemyslu na jednej strane a kreativity v tvorbe couturierov na strane druhej.
Navyše haute couture v prvých štyroch desaťročiach 20 storočia priniesla do módneho vzhľadu aj nové kritériá ako je štíhlosť, sex appeal, pohodlie a diskrétnosť. Tieto vlastnosti, ktoré boli viac individuálnou záležitosťou, mali za následok, že vznikli rôzne typy ženského odevu, kedy odev na bežný deň vychádzal skôr z potreby funkčnosti, diskrétnosti a pohodlia, a naopak večerné oblečenie kládlo do popredia zvodnosť. „Demokratizácia módy išla ruka v ruke s roztrieštením jednoty ženského vzhľadu, ktorý získal na premenlivosti a stratil na homogenite.“ [11] Začína sa obdobie typovej a štýlovej rôznorodosti módy.
Haute couture zaviedla aj koncepciu značky v móde. Charles Frederic Worth a jeho súčasníci boli prvými, ktorí našívali etiketu so svojím menom do svojich odevov. Tento dômyselný marketingový nástroj vytvoril túžbu a zvýšený dopyt po oblečení, ktoré majú túto značku. Visačka s menom couturiera predstavovala punc kvality a túžby a často lákala a dodnes láka ku kúpe viac ako samotný odev. V čase veľkej hospodárskej krízy (1929 – 1933), kedy mnohé módne domy v Paríži prichádzali o bohatú klientelu, využil tento skvelý marketingový nástroj Jean Patou a spolu s výrobcom parfumov Raymondom Barbasom vytvorili z kvetov jazmínu a ruží parfum Joy, ktorý niesol jeho meno a bol propagovaný ako najdrahší parfum na svete. Pocit luxusu, ktorý sa vždy spájal a spája s haute couture, tak umožnil predávať parfum za vysokú cenu. Jean Patou preukázal v tom čase veľkú obchodnú prezieravosť a položil tak základ pre jeden z najlukratívnejších segmentov módneho priemyslu a tým sú licencie, teda predaj mena, resp. názvu firmy, jej loga či iného vizuálneho symbolu.
[9] Značka haute couture je právne chránené označenie, ktoré môžu používať len módne domy, ktoré majú túto značku udelenú. Takéto domy sú každoročne uvedené vyhláškou špeciálnej komisie Ministerstva priemyslu.
