Štúdia vznikla s podporou FPU.
foto: Jena Šimková, text: Dana Lapšanská
ÚVOD
Cieľom tejto štúdie je analyzovať vývoj módneho dizajnu ako súčasti módneho priemyslu v priebehu prvej a druhej polovice 20. storočia a osobitne v deväťdesiatych rokoch 20. storočia a v prvých dvoch dekádach 21. storočia.
Súčasťou tejto kritickej reflexie vývoja svetového módneho priemyslu a módneho dizajnu budú aj osobitné kapitoly o vývoji československého a slovenského módneho priemyslu a dizajnu, jeho premenách, špecifikách a súčasných tendenciách.
Východiskovým rámcom tejto kritickej reflexie je pokus o analýzu premien a tendencií vývoja módneho priemyslu a v rámci neho osobitne aj procesu tvorby módneho dizajnu na báze prieniku kreativity, ktorá je predpokladom štýlových zmien v móde a technológií, teda postupov v rámci výroby, distribúcie, šírenia informácií a predaja módy.
Samotnú tvorbu módneho dizajnu budeme reflektovať ako kreatívnu súčasť módneho priemyslu, ktorá na jednej strane absorbuje v sebe všetky spoločenské a technologické impulzy a na druhej strane ako veľmi kreatívnu činnosť jednotlivca – couturiera alebo módneho návrhára, ktorej výsledkom sú zmeny v celkovom vzhľade jednotlivých generácií cez odev a módne doplnky.
Pre naše uvažovanie o módnom dizajne, jeho tvorbe v rámci módneho priemyslu budeme vychádzať z toho, že módny priemysel sú všetky spoločnosti alebo jednotlivci, ktorí sú zapojení do tvorby, výroby, distribúcie, šírenia informácií a predaja módnych produktov, ktoré majú špecifické estetické a funkčné vlastnosti a sú schopné vyvolať isté reakcie súvisiace s potrebami a želaniami spotrebiteľov a sú prijímané istou skupinou ľudí v určitom čase.
1. KAPITOLA
KORENE HAUTE COUTURE A VZNIK MÓDNEHO PRIEMYSLU
Korene vývoja módy a módneho priemyslu siahajú hlboko do európskej histórie a sú viditeľné najmä na vývoji odevov aristokracie. V 17. storočí francúzsky kráľ Ľudovít XIV. spolu so svojím ministrom financií Jean-Baptistom Colbertom pripravili nariadenie, aby posilnili hospodársku a politickú dominanciu Francúzska a tento plán kládol dôraz najmä na kvalitu, kreativitu a remeselnú zručnosť. Nuž a od tých čias sa datuje vedúca úloha Francúzska v oblasti módy. Tento jeho plán diktoval, ako sa má obliekať aristokracia vo Francúzsku, ale našiel aj spôsob, ako sa francúzsky štýl odievania šíril aj za hranice. Využil k tomu „poupées de mode“, módne bábiky, resp. figuríny, ktoré existovali už od 15. storočia a stali sa prvým marketingovým nástrojom módy. Posielané boli nielen do francúzskych provincií ale aj do mnohých ďalších krajín ako Španielsko, Anglicko Rusko, Ďaleký Východ ale aj cez Atlantik do Bostonu a New Yorku a na nich sa prezentovali luxusné textilné materiály, siluety, zdobné módne detaily, doplnkový tovar a tiež úprava vlasov, teda celkový vzhľad. Tieto módne bábiky boli v tom čase efektívnym nástrojom šírenia informácií o móde, pretože okrem svojej jednoznačnej estetickej hodnoty, poskytovali krajčírom a krajčírkam návod ako vytvoriť odev vo francúzskom štýle. S cieľom rozšíriť svoj vplyv do sveta vznikli za vlády Ľudovíta XIV. aj prvé módne publikácie. V roku 1678 Donneau de Visé pripravil prvú takúto publikáciu Le Mercure Galant, aby informoval o najnovšej parížskej móde provinčnú šľachtu ale tiež zahraničných záujemcov. Nechýbala tu ani reklama, teda odkazy na francúzskych dodávateľov jednotlivých komponentov odevov a bola doplnená módnymi kresbami umelcov, ktorí v tom čase pracovali na dvore Ľudovíta XIV. Tieto módne publikácie boli semienkami, z ktorých postupne vznikli módne časopisy, ako ich poznáme dnes. Tieto krásne a lákavé publikácie jednoznačne šírili do sveta francúzsky vplyv v otázkach vkusu, pretože nielenže detailne popisovali oblečenie a doplnky ale prezentovali aj interiéry na dvore a sprostredkovávali tak celkový obraz, životný štýl francúzskej aristokracie.
Do polovice 18. storočia oblečenie ľudí veľmi silne odrážalo spoločenské rozdiely medzi aristokraciou a obyčajnými ľuďmi. Móda, definovaná ako štýl prijatý istou skupinou ľudí na istý čas, existovala len na úrovni aristokratického luxusného oblečenia. Módne zmeny však boli v tom čase extrémne pomalé v porovnaní s tými dnešnými, niekedy trvalo aj celé desaťročia prijatie nejakej zmeny. Nuž a aristokracia bola vždy v rámci týchto zmien v bezpečí svojej módnej nadradenosti. Na druhej strane obyčajní ľudia nosili jednoduché drsné oblečenie, ktorému chýbal tvar a farba a v niektorých prípadoch mestské obyvateľstvo, ktoré žilo okolo hradov, malo možnosť získať obnosené oblečenie aristokracie, ktoré však bolo väčšinou vo veľmi zlom stave.
DVE VEĽKÉ REVOLÚCIE
Koncom 18. storočia prišla zmena, za ktorou boli dve veľké revolúcie – Francúzska revolúcia a priemyselná revolúcia. Vzbura proti šľachte počas Francúzskej revolúcie /1789/ znamenala prechod od feudálnej monarchistickej spoločnosti k demokratickému kapitalistickému systému. V móde začal proces slobodnej voľby odevu jednotlivcov, v rámci ktorého k módnemu odevu mal prístup oveľa väčší počet ľudí. Skončil sa čas kráľovských pravidiel a obmedzení, ktoré predpisovali, čo si kto môže obliecť. Francúzska revolúcia vytvorila živnú pôdu pre vznik novej strednej triedy. Táto silne narastajúca skupina spoločnosti nezískala rešpekt na základe rodového dedičného práva ako aristokracia, ale tým, že postupne získala veľkú politickú a ekonomickú silu. Nuž a členovia buržoázie svoje nadobudnuté silné postavenie v spoločnosti prezentovali na verejnosti opätovne aj cez oblečenie. Bezprostredne po revolúcii to bolo najmä napodobovaním honosného oblečenia aristokracie, čo bolo samozrejme v ostrom kontraste s prvotným impulzom Francúzskej revolúcie, ktorá hlásala rovnosť, bratstvo a slobodu. Aj tí, ktorí pred revolúciou a počas nej odsudzovali bohatstvo a izoláciu aristokracie od nižších spoločenských vrstiev, nakoniec robili to isté. Triedne rozdiely boli opätovne a ešte raz vytvorené aj cez vonkajší vzhľad, najmä cez odev. Bezprostredne po revolúcii rastúca stredná trieda nosila obnosené oblečenie, tzv. cast-offs, ktoré získavala z druhej ruky. Tieto obnosené odevy boli často špinavé, zamorené chorobami a hmyzom a často predstavovali v tom čase aj zdravotné riziko. Našťastie na prelome 18. a 19. storočia nezdravé obnosené odevy boli nahradené lacnejšími priemyselne vyrábanými odevmi.
Priemyselná revolúcia bola tým druhým silným impulzom, ktorý posunul módu k oveľa širšiemu okruhu jej užívateľov a jej význam začal naberať na obrátkach. Zavedením strojov a systémov priemyselnej výroby odevov navýšil sa ich predaj za dostupné ceny. Aj keď kvalita materiálov a remeselné spracovanie priemyselne vyrábaných odevov nebolo také kvalitné ako cast-offs oblečenie, postupne si získali takú popularitu, že predaj z druhej ruky v polovine 19. storočia výrazne poklesol. Priemyselná revolúcia prispela aj k zmenám, v rámci ktorých sa menil spoločenský status ľudí, nakoľko umožnila takpovediac ľuďom z ulice, ktorí mali zaujímavý obchodný plán, prevádzkovať úspešnú firmu a v mnohých prípadoch vzostup ich spoločenskej a ekonomickej úrovne bol enormný, v minulosti nepredstaviteľný. A práve táto stále bohatšia skupina buržoázie hľadala spôsob ako sa odlíšiť sa od bežných ľudí a to aj v odievaní.
VZNIK HAUTE COUTURE
V polovici 19. storočia sa zrodil nový spôsob tvorby, šírenia informácií a predaja módy – haute couture. Ten všetkým, ktorí túžili po vysoko kvalitnom remeselnom spracovaní, lepších materiáloch a jedinečných originálnych nápadoch na svojom oblečení priniesol aj zmenu v načasovaní a tento model fungovania módy ovplyvnil jej vývoj na ďalších 100 rokov.
Bol to Charles Frederic Worth, anglický krajčír, ktorý prišiel v polovici 19. storočia do Paríža, otvoril si tam salón a veľmi úspešne sa infiltroval do vyššej spoločnosti, ktorá sa cez odev chcela odlíšiť od nižších tried. Tým, že ponúkal jedinečný, krásny a výnimočne dobre ušitý odev elitnej spoločnosti Worth naštartoval proces odlíšenia jednotlivých tried prostredníctvom oblečenia. Jeho prvým skvelým nápadom bolo našívanie visačky s adresou jeho módneho domu „Worth, 7 rue de la Paix“ na rubovú stranu modelov. Bolo to v roku 1858 a bolo to po prvý raz, čo šaty neboli anonymným oblečením od neznámeho krajčíra, ale stali sa produktom s odkazom na tvorcu. Ďalším vynálezom pána Wortha boli módne prehliadky, na ktorých mladé zamestnankyne salónu predvádzali nový vzhľad na nasledujúcu sezónu s tým, že jeho klientky si ich prišli pozrieť priamo do salónu. Vďaka týmto inováciám Charles Frederick Worth obrátil dovtedajší systém módy naruby a začali za ním chodiť dámy z tých najprestížnejších adries, za ktorými musel dovtedy chodiť sám do ich palácov. Podľa vzoru protekcionistickej tradície založenej kráľom Ľudovítom XIV. a Jean-Baptistom Colbertom francúzska vláda práve na popud Wortha založila v roku 1868 Chambre syndicale de la couture parisienne ako vysoko regulované odvetvie, ktoré je dodnes súčasťou francúzskeho národného dedičstva. Tento nový a moderný model fungovania haute couture, jej regulácia urobila z Paríža nepopierateľné centrum módy v modernom západnom svete až do polovice 20. storočia. Parížska haute couture si však stále chcela udržať svoju dominanciu a tak parížske módne domy pristúpili k istej regulácii informácií. Na začiatku 20. storočia pozývali zahraničných obchodníkov, najmä tých amerických, aby sa zúčastnili na súkromnom predvádzaní kolekcií módnych domov haute couture, no podmienkou pozvania bolo, že sa museli zaviazať ku kúpe istého počtu návrhov, ktoré potom mohli reprodukovať. A tak do Paríža na začiatku 20. storočia začali chodiť zástupcovia obchodných domov najmä zo severnej Ameriky, ktorí vybudovali svoje veľmi úspešné podnikanie práve na tvorbe odevov na základe haute couture vzoriek. [1]
To, čo je haute couture v dámskej móde, je bespoke tailoring v pánskej móde. Bespoke tailoring vždy bol a aj dnes je vstupenkou do sveta úspešných mužov. Obleky šité na mieru z tých najluxusnejších materiálov boli a sú úzko späté s potrebami a štýlom svetovej aristokracie, bankárov, advokátov, biznismenov, politikov ale aj umelcov. Jeho štandardy stanovila Savile Row Bespoke Association, spoločnosť založená skupinou najznámejších krajčírskych salónov zo slávnej londýnskej Savile Row, čím chcela a dodnes chce chrániť svoju dlhoročnú tradíciu pánskeho krajčírskeho majstrovstva.
VZNIK MÓDNEHO PRIEMYSLU A MARKETINGU
S nástupom masovej výroby ako dôsledku priemyselnej revolúcie a stále intenzívnejšej kumulácie obyvateľstva vo veľkých mestách sa na prelome 19. a 20. storočia formoval módny priemysel. Približne v tom istom čase vznikol v Amerike aj marketing ako odozva na výzvu priemyselne vyspelej spoločnosti.[2] Vývoj módneho marketingu je procesom zbližovania a prelínania špecifických postupov luxusnej módy s koreňmi v Paríži a vývoja priemyselne vyrábanej módy a všeobecne platných marketingových stratégií a nástrojov, ktoré sa od začiatku 20. storočia vyvíjali predovšetkým v Spojených štátoch amerických. Do vývoja módneho marketingu výrazne zasiahli aj prvé obchodné domy, v ktorých móda tvorila významnú časť ich sortimentu.
PRVÉ OBCHODNÉ DOMY
Keď sa v 19. storočí začali úzke parížske uličky meniť na široké bulváry a malé obchodíky už prestali vyhovovať potrebám nových zákazníkov, bývalý klobučník Aristide-Jacques Boucicaut veľmi správne usúdil, že nová stredná trieda, ktorá zbohatla počas priemyselnej revolúcie, túžila po nových veciach a tiež po novom spôsobe nakupovania. Tento šikovný podnikateľ vytvoril nový druh obchodu, veľký a presvetlený priestor s veľkým množstvom tovaru a spolu s ním sa mu podarilo zvyšovať aj túžbu nakupovať. Jeho prvý obchodný dom navrhol samotný Gustav Eiffel, mal 5 poschodí, balkóny zdobené gobelínmi a mal tiež salón pre mužov, kde ženy mohli „odložiť“ svojich manželov. Le Bon Marché stojí na ľavom brehu Seiny od roku 1838 a jeho úspech Aristid Boucicaut založil na ženách, ktoré poznal, vnímal ich potreby a podľa nich vytvoril svoj prvý obchodný dom. Ako prvý zaviedol voľný výber tovaru, čo bolo v 19. storočí niečím výnimočným, rovnako ako aj možnosť vyskúšať si tovar pred zakúpením, čo bol dovtedy nepoznaný zážitok. Tovar opatril cenovkami a dbal na dokonalé vystavenie tovaru, zaviedol sezónne zľavy a tiež sezónnu dekoráciu. Inšpirajúca je dodnes jeho vianočná výzdoba a zimná biela dekorácia. Začal ako prvý vydávať aj katalóg tovaru, ktorý distribuoval do domácností a spustil aj rozvoz tovaru. Ako prvý umožnil v prípade nespokojnosti zákazníka vrátenie tovaru. Ako predavačky zamestnal ženy, pretože bol presvedčený, že ženám nikto neporadí lepšie ako žena. [3]
V priebehu krátkeho obdobia podľa jeho vzoru boli otvorené ďalšie obchodné domy. V Londýne založil svoje nákupné kráľovstvo Harry Gordon Selfridge a bol prvým, kto začal naplno využívať reklamu. Organizoval módne prehliadky a na streche svojho obchodného domu organizoval aj kriketové turnaje. Bol prvý, kto otvoril v obchodom centre verejné toalety. Dnes sú to celkom samozrejmé veci, no v 19. storočí a na začiatku dvadsiateho storočia títo páni spôsobili skutočnú revolúciu v životnom štýle a istým spôsobom pomohli aj ženskej emancipácii.
Ženám vytvorili priestor, kde sa mohli slobodne stretávať a kde sa formovali aj ich životný štýl. Propagátormi tejto novej formy predaja v Amerike boli bratia Lyman a Joseph Bloomingdalovci. Už v roku 1872 začali predávať okrem iného tovaru aj dámsku módu vo veľkej miere dovezenú z Európy, o ktorú bol v New Yorku obrovský záujem a tak v roku 1886 otvorili v Paríži svoju nákupnú kanceláriu. Do roku 1929 obchodný dom Bloomingdales zaberal už celý mestský blok a o dva roky neskôr dostal tento veľkolepý obchodný dom na Lexington avenue v New Yorku novú podobu v štýle art deca. Od roku 1949 začal expandovať a postupne vytvoril celú sieť svojich obchodných domov po celej Amerike. Ruský emigrant Sidney Mayer otvoril v roku 1914 svoj nákupný palác v Austrálii a zaviedol do neho ako absolútnu novinku služby – manikúru alebo pedikúru, čo bolo dovtedy nemysliteľné.
MÓDNE ČASOPISY
História módy je aj históriou jedinečných nositeľov jej odkazov, ktorými sú módne časopisy. Módne časopisy vnikli na prelome 19. a 20. storočia a mali veľký vplyv na šírenie módnych noviniek a sféra ich vplyvu rýchlo naberala na obrátkach. Módne časopisy ako Harpers Bazaar /1867, New York/, Vogue/1892, New York/ a Gazette du Bon Ton / 1912, Paríž/ zaviedli účinný spôsob, ako priebežne svet informovať o najnovších novinkách v móde.
Od svojho vzniku bol prvý americký módny časopis Harpers Bazaar /1867/ domovom talentovaných umelcov. Jeho zakladateľka, spisovateľka a prekladateľka Mary Louise Boothová ako aj ďalšie jeho editorky či kreatívni riaditelia, ako Carmel Snowová, Carrie Donovanová, Diana Vreelandová, Liz Tilberisová či Alexej Brodovič tvorili časopis, ktorý veľmi výrazne zasiahol do formovania životného štýlu žien. Prvé čísla mali týždňovú periodicitu a boli nielen o nových účesoch ale aj o varení pre ženy stredných a vyšších tried. V roku 1901 sa z týždenníka stal mesačník, ktorý vychádza dodnes.
Prelomovým obdobím v historickom vývoji tohto ženského magazínu bol čas medzi rokmi 1933 – 1957, kedy ho riadila Carmel Snowová. Tá objavila módneho fotografa Martina Munkácsiho, ktorý jej priniesol do redakcie svoje fotografie žien a mužov v plavkách na Long Islande a tým odštartoval éru Harpers Bazaaru ako módneho časopisu. Dovtedy sa móda prezentovala zväčša módnou kresbou, na figurínach, alebo fotografiami z ateliérov. Carmel Snowová, dokázala riskovať a oslovovala vždy tých najlepších a tak jej ďalšou skvelou akvizíciou v tridsiatych rokoch bol určite aj Alexej Brodovič vo funkcii umeleckého riaditeľa, ktorý zmodernizoval logo časopisu a vniesol do časopisu veľmi modernú grafiku. Brodovičovi sa podarilo vytvoriť z tohto časopisu veľmi harmonický a zmysluplný celok pomocou avantgardných fotografií, skvelých ilustrácií a modernej typografie. Brodovič bol prvý, ktorý integroval obraz a text a všetky grafické prvky. Jeho rozloženie fotografií na stranách sú ľahko rozpoznateľné na základe veľkorysého použitia bielej. Skvelým bol v roku 1936 aj výber Diany Wreelandovej na pozíciu módnej redaktorky. O niečo neskôr prišiel Richard Avedon a spolu produkovali prelomové módne editoriály, ktoré znamenali obrovský posun v rámci módnej fotografie a grafiky. Spolupráca týchto štyroch ľudí znamenala obrovský posun v rámci módnej žurnalistiky vôbec a trvala až do roku 1957. [4]
Vogue, viac než akýkoľvek iný módny časopis, predstavuje špičku medzi módnymi časopismi. Jeho začiatky sú dodnes kronikou života spoločnosti na prelome 19. a 20. storočia a tiež zásadným propagátorom módnej fotografie. Vogue založil v roku 1892 Arthur Baldwin Turnure a jeho investormi boli mnohé firmy. Na začiatku vychádzal ako týždenník a jeho cieľom bolo osloviť tak ženy ako aj mužov a móda nebola v tom čase jeho hlavnou témou. Časopis mapoval život vysokej spoločnosti a móda sa spomínala len v súvislosti s tým, čo si treba obliecť na tú ktorú spoločenskú príležitosť, teda išlo, ako dnes hovoríme, o akýsi dobový dress code či spoločenskú a odevnú etiketu. Vogue recenzoval aj divadelné hry, knihy, hudbu a nechýbali tu pravidelné rubriky o tom, ako vidí muž ženu a naopak, alebo rubrika ako vychádzať so služobníctvom.
Vo svojom prvom období Vogue nesmeroval svoje aktivity na tržby z reklamy, čo malo za následok, že výnosy z jeho predaja neuspokojovali akcionárov. To sa zmenilo, keď do časopisu nastúpil Robert Collier a k spolupráci si prizval svojho priateľa Conde Nasta. Ten ako reklamný manažér podstatne zvýšil podiel reklamy v časopise a zaslúžil sa tiež o to, že pre Vogue angažovali tých najlepších ilustrátorov a fotografov a móda si vo Vogue získala výsostné postavenie. Conde Nast postupne rozširoval časopis, v roku 1916 založil jeho britskú edíciu, neskôr francúzsku a postupne Vogue začal vychádzať v Austrálii, Brazílii, Nemecku, Taliansku, Mexiku, Španielsku, Japonsku, Číne, Rusku a postupne aj v mnohých ďalších krajinách. Dodnes má tento módny časopis silu posúvať dopredu nové mená na svetovej módnej scéne.
2. KAPITOLA
TEXTILNÝ PRIEMYSEL A REZONANCIE MÓDY NA SLOVENSKU
Po priemyselnej revolúcii, ktorá naštartovala veľké spoločenské a najmä ekonomické zmeny vo svete, sa aj na slovenské územie v rámci Rakúska-Uhorska postupne dostávali postupy priemyselnej výroby a textilný priemysel, rovnako ako v mnohých iných krajinách, bol aj na našom území vôbec prvým priemyselným odvetvím. Prechodom textilných manufaktúr, ktoré vznikali na území Slovenska už v 18. storočí, na továrenskú strojovú výrobu sa u nás začala priemyselná revolúcia. Dovtedy známou bola napríklad manufaktúra na výrobu bavlnených materiálov v Šaštíne, ktorú založil v roku 1736 manžel cisárovnej Márie Terézie František Lotrinský a vlnu spracovávala manufaktúra grófa Forgáča v Haliči.
Priemyselná strojová výroba textilných materiálov začala na Slovensku v rokoch 1786 – 1787, kedy majitelia dvoch pradiarní bavlny v Bratislave a Devíne nainštalovali 75 spriadacích strojov. Vo väčšej miere sa však priemyselná textilná výroba rozvinula až o celé storočie neskôr.
V druhej polovici 19. storočia vznikli prvé továrne na spracovanie ľanu v Kežmarku, Spišskej Novej Vsi a Prešove, no vznikali aj továrne na spracovanie bavlny a vlny. Spracovaniu vlny sa venovali spoločnosti Národné spojené textilné závody v Opatovej pri Lučenci a v Bratislave, Žilinská súkenna továreň, ktorá v roku 1890 uviedol do prevádzky centrálny závod v Žiline ako aj menší samostatný podnik v Banskej Bystrici, neskôr aj s pobočkami v Čadci a Rajci a tiež moderný závod francúzskej firmy Tiberghien v Trenčíne, dokončený v roku 1906. Bavlnené materiály vyrábal na našom území medzinárodný koncern Mautner, ktorý v roku 1894 sputil výrobu v Ružomberku a tiež Uhorská cvernová továreň a pradiareň bavlny Danubius Do štruktúry textilného priemyslu patril aj podnik firmy Klinger v Bratislave na výrobu celtoviny a iných výrobkov z juty, ľanu a ťavej srsti, založený roku 1889 ako aj pletiarsky závod v Banskej Štiavnici z roka 1894. Za silným nástupom textilného priemyslu bola okrem iného aj podpora uhorskej vlády, ktorá ho v rokoch 1881 až 1914 podporila priamymi štátnymi dotáciami v hodnote 18 miliónov vtedajších korún. V roku 1910 textilný priemysel zamestnával vyše desať tisíc ľudí. Produkcia v roku 1913 dosiahla približne 70 miliónov, čo bolo asi 33 % produkcie Uhorska.[5]
Samotné šitie odevov však aj naďalej prebiehal na báze remeselného spracovania. Odevy s odkazom na módny vzhľad, teda na parížsku haute couture, ktorá bola a je charakteristická použitím drahých materiálov a unikátnymi postupmi a technikami, si mohli dovoliť len skutočne bohatí a tí často cestovali za módou aj do zahraničia. Stredná trieda využívala väčšie či menšie krajčírske salóny, resp. dielne, ktorých bolo na prelome storočí aj v našich mestách dostatok a tam si nechávali ušiť väčšinou funkčné a nadčasové odevy. V tom čase dať si ušiť oblek alebo kabát z kvalitnej anglickej vlny bolo investíciou, rodinnou investíciou, ktorá sa dlho zvažovala. Vedľa toho tu v tom čase pracovalo množstvo vyučených krajčírov a krajčíriek, ktorí buď pracovali doma, kam za nimi chodili zákazníci, ale existovala aj skupina krajčíriek, ktoré chodili do domácností, kde pravidelne, napríklad raz za rok, resp. podľa potreby, šili či opravovali napríklad posteľnú bielizeň, obracali goliere a manžety na pánskych košeliach, prešívali a šili na deti v rodine, resp.šili jednoduché dámske šaty.
ROZVOJ KRAJČÍRSKEHO REMESLA
Krajčírske remeslo na prelome 19. a 20. storočia na Slovensku, tak ako vo svete, zaznamenalo veľký rozmach, ktorý ovplyvnil vynález prvého funkčného šijacieho stroja Isaaca Merritta Singera z roku 1851. Ten sa koncom 19. storočia postupne rozšíril najmä do remeselných dielní a v prvých desaťročiach 20. storočia aj do domácností. V rámci špecializácie krajčírske remeslo sa delilo na pánske, dámske a na šitie bielizne. Počet krajčírskych dielní rástol, v roku 1900 ich bolo na Slovensku 6 637 a o desať rokov už 8 617. Okrem toho tu existovali tzv. šijacie dielne, kde sa šila a vyšívala posteľná bielizeň a bytový textil a tam takmer výhradne pracovali ženy, tzv. švački. V roku 1890 bolo v slovenských župách 3 316 takýchto šijacích dielní, v roku 1900 to bolo 3 445 a v roku 1910 už 3 891 dielní a zo všetkých remeselných dielní tvorili 5 – 5,3 % .[6]
ŠÍRENIE INFORMÁCIÍ O MÓDE
Móda na Slovensku v rámci reťazca tvorba, výroba, distribúcia, šírenie informácií o móde a obchod sa vyvíjala v zhode s vtedajšími postupmi vo svete. Inšpiráciou pre módny vzhľad bola parížska haute couture, o ktorej informovali časopisy po celom svete. Tieto informácie doplnené módnymi kresbami informovali o materiáloch, módnych siluetách, módnych detailoch a doplnkoch a boli zväčša súčasťou samostatných módnych rubrík (strán) a tiež spoločenských rubrík, ktoré neskôr cez módne fotografie prinášali aj informácie o tom, čo mali oblečené dámy na vybraných spoločenských príležitostiach ako boli dostihy, divadelné premiéry a pod. Dnes poznáme tento spôsob informácií ako „red carpet“, v našich podmienkach ako „módna polícia“. Ďalším zdrojom informácií o móde boli reklamy niektorých vtedajších dodávateľov materiálov, textilnej galantérie či samotných odevov, spodnej bielizne a módnych doplnkov, ktoré boli súčasťou časopisov.
Na našom území v tom čase ženy nachádzali informácie o móde v nemeckých, rakúskych a maďarských spoločenských a módnych časopisoch ako Wiener Zeitschrift, Die Modenwelt, Der Bazar, Divatcsarnok, Magyar Bazár a maďarskej verzie Wiener Mode Divatsalon. Prvým slovenským ženským časopisom bola Dennica Terézie Vansovej (1898). Cieľom časopisu bolo poskytovať poučné a zábavné čítanie slovenským ženám a poskytovať im rady pri rôznych domácich prácach a starostiach. Dennica bola na Slovensku úplne prvým tohto zamerania a tiež aj dôkazom rozvetvenej špecializácie slovenského novinárstva v tomto období a aj v tomto časopise boli reklamy na rôzne druhy produktov, „…vyskytovali sa tu reklamy predovšetkým na textil, obuv, tkáčske, poľnohospodárske stroje a potravinárske reklamy a …našli sa tu aj farmaceutické reklamy s rôznymi posilňujúcimi liekmi na nervy a upevňovanie ľudského zdravia a kozmetické prípravky“.[7]
