Tento článok je časťou štúdie a súčasťou projektu „Trvalá udržateľnosť a módny dizajn – lokálny kontext“, ktorý bol podporený Bratislavskou regionálnou dotačnou schémou – oblasť kultúra.
Trvalá udržateľnosť je kľúčovou výzvou, ktorej dnes módny priemysel čelí. Je to kvôli zložitej povahe negatívnych environmentálnych a sociálnych dopadov, ktoré sú spojené s módnym oblečením počas jeho životného cyklu od výroby po spotrebu a odpad.
Módny priemysel sa skladá z mnohých aktérov, ktorí tvoria jeden z najdlhších a najzložitejších priemyselných reťazcov zahŕňajúcich poľnohospodárstvo, výrobu chemických vlákien, textilný a odevný priemysel, maloobchod a sektor služieb, trh a odpadové hospodárstvo. Počas posledných viac ako tridsiatich rokov, kedy došlo k prechodu na offshore výrobu, došlo v tomto odvetví k dramatickej zmene, najmä v oblasti riadenia dodávateľského reťazca. Vývoj v rámci dodávateľského reťazca sa zvyčajne zameriaval na technologickú efektívnosť výroby a nákladov s cieľom udržať výrobky s nízkymi cenami.
To viedlo k tomu, že súčasný systém výroby módy je založený na výrobných a komerčných postupoch, ktoré nie sú udržateľné. To, čo bolo kedysi lineárnym systémom s jasným vymedzením vzťahu medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa postupne vyvinul do virtuálneho, globálneho a fragmentovaného systému, v ktorom majú dodávatelia viac funkcií. Globalizácia a presun výroby do krajín s rozvojovými ekonomikami, najmä do Ázie, odstránili transparentnosť v rámci dodávateľskej siete a boli príčinou aktivít, ktoré viedli k správaniu poškodzujúcemu životné prostredie. Rýchla industrializácia Ázie viedla k zneužívaniu životného prostredia a pracovných síl a zároveň spôsobila značné problémy so znečistením ovzdušia, pôdy a vody v dôsledku slabej environmentálnej regulácie.
Aj keď v poslednom desaťročí vzrástlo povedomie o environmentálnych a sociálnych dopadoch módneho priemyslu a zintenzívnil sa výskum trvalo udržateľnej módy, pretrváva otázka, ako sa koncept udržateľnosti môže implementovať do súčasného obchodu s módou, dizajnérskych postupov a naladenia spotrebiteľov. Výskum sa v minulých rokoch primárne zameriaval na zlepšenie udržateľnosti dodávateľského reťazca vývojom čistejších výrobných technológií. To však nestačí. Riešenie problémov trvalej udržateľnosti v módnom priemysle je vzhľadom na vzťah medzi výrobou a spotrebou mimoriadne náročné.
Globalizácia dodávateľských reťazcov viedla k vývoju obchodného modelu „fast fashion“, ktorý spotrebiteľom umožňuje kupovať módne oblečenie v nevídanom množstve , ktoré sme dovtedy nepoznali. Fast fashion – rýchla móda sa vyznačuje systémom rýchlej reakcie alebo výrobou just-in-time, ktorá umožňuje krátke dodacie a distribučné časy, ktoré umožňujú zhodu ponuky s neistým dopytom. To podporuje maloobchodný predaj lacných módnych odevných výrobkov, ktoré napodobňujú kolekcie luxusných značiek na predvádzacích mólach. Táto rýchla dostupnosť, aj keď je mimoriadne rentabilná, zanedbáva kvalitu použitých materiálov a konštrukciu odevov. Globálne fast fashion značky využívajú svoju ekonomickú silu a zisky zo širokej ponuky a nízkych cien a vytvorili hromadnú dostupnosť a hromadný nákup, pričom z podnikania vylúčili malých výrobcov, ktorí im nemôžu konkurovať.
Obchod s módou je v súčasnosti založený na rýchlom získavaní a rýchlej zastaranosti produktov a neustále sa zvyšujúcom tlaku na zdroje a je výlučne štruktúrovaný podľa tradičného obchodného modelu. Dôsledkom tejto rýchlej hromadnej výroby je zvýšené znečistenie, vyčerpávanie zdrojov a zmena klímy.
Povedomie hlavných zainteresovaných strán o negatívnych environmentálnych a sociálnych vplyvoch módneho priemyslu sa v poslednom desaťročí neustále zvyšovalo. Vlády, médiá a aktivisti apelujú stále viac na producentov smerom k zodpovednosti za následky svojej činnosti. Táto zvýšená informovanosť a obavy kľúčových zúčastnených strán viedli k postupnej reakcii módneho priemyslu . Výsledkom reakcie je, že sa postupne zvyšuje spoločenská zodpovednosť firiem a zásady udržateľnosti sa čoraz viac začleňujú do obchodných stratégií značiek módneho oblečenia s cieľom udržiavať zdravé vzťahy. Na druhej strane však treba pripomenúť, že módne spoločnosti často rozvíjajú väčšinu svojej spoločenskej angažovanosti v závislosti so svojimi ekonomickými cieľmi, pretože sú založené a prevádzkované predovšetkým na ekonomické účely, pričom sociálne a environmentálne aspekty sú pre nich často druhoradé.
Doteraz pri dosahovaní udržateľnosti v módnom priemysle smerovali isté iniciatívy len na dodávateľský reťazec, výrobné procesy a samotné odevy. Musí sa však rovnako analyzovať úloha samotného dizajnu, tvorby udržateľného módneho dizajnu a obchodných praktík ako aj správanie samotných spotrebiteľov.
Úlohou spoločenskej zodpovednosti firiem a stratégií udržateľnosti v tomto storočí by malo byť uznať rovnaký význam ekonomickej, sociálnej a environmentálnej udržateľnosti. Táto integrácia je cieľom a účelom nových modelov pre udržateľnosť v módnom priemysle.
Systémová zmena módneho priemyslu smerom k udržateľnejšej budúcnosti si vyžaduje holistický prístup, zahŕňajúci všetky aspekty a zainteresované strany. Aby sme dosiahli globálnu udržateľnosť, musí dôjsť k zásadnému posunu tak v spôsobe výroby ako aj spotreby a samotné firmy, ktoré majú zodpovednosť za existujúce modely výroby a spotreby, môžu prispieť k tejto nutnej zmene prostredníctvom inovácií svojich produktov a služieb.
Holistický prístup znamená celostný pohľad na systém. Vlastnosti systému nemožno určiť len pomocou vlastností jeho častí. Naopak, celok ovplyvňuje podobu a fungovanie jeho častí.
“Celok je viac ako súhrn jeho častí” (Aristoteles, Metafyzika)
