Kráľom povojnovej módy bol bezosporu Christian Dior. Pochádzal z Normandie, z Granville, kde sa narodil v roku 1905. Jeho matka Marie-Madeleine Juliette patrila k vyššej spoločnosti a otec bol úspešný obchodník s hnojivami. Mladý Christian Dior plne využíval pohodlie, ktoré mu poskytovalo finančné zázemie rodiny, no odmietal pokračovať v otcovom obchode. Fascinovalo ho umenie, rád kreslil, ale jeho otec nesúhlasil s jeho štúdiom na École des Beaux Arts a nútil ho študovať diplomaciu.
Po príchode do Paríža sa rýchlo stal členom elitnej umeleckej spoločnosti, kam patrili Picasso, Poulenc, Breton, Cocteau, Bérard, Aragon či Laurencin a mnohí ďalší. Dior sa nikdy nestal diplomatom, navrhoval oblečenie pre svoje priateľky a otvoril si galériu s umením svojich priateľov a keďže sa umenie v dvadsiatych rokoch skvele predávalo, nemal problém sa dobre uživiť.
Keď počas krízy jeho otec skrachoval a v roku 1931 zomrela jeho milovaná matka a všetky galérie, vrátane tej Diorovej prežívali zlé časy, nastal v jeho živote veľký zvrat. Bez tejto finančnej katastrofy by pravdepodobne Dior strávil celý svoj život ako obchodník s umením. Počas krízy sa mu podarilo udržať svoj parížsky byt na Rue Royale a začal sa živiť ako návrhár na voľnej nohe a predával svoje návrhy módnym domom zvučných mien ako Nina Ricci, Elsa Schiaparelli či Jean Patou.
Mal úspech so svojím dizajnom Café Anglais – čo boli šaty s lemovanou spodničkou. Navrhoval aj divadelné kostýmy a zoznámil sa s významnými predstaviteľmi amerického módneho trhu, ktorí sa pohybovali v Paríži a medzi nimi bola aj známa editorka amerického Harper´s Bazaaru Carmel Snowová, ktorá mu neskôr odštartovala jeho skvelú kariéru v médiách.
Po vojne, v júli 1946 sa Christian Dior stretol s Marcelom Boussacom, textilným magnátom, ktorého volali aj „kráľ bavlna“ a ten túžil vlastniť veľký módny dom v Paríži. Vďaka nemu sa z neznámeho návrhára po pár mesiacoch stala skutočná hviezda povojnovej parížskej haute couture.
Christian Dior hneď na začiatku tejto spolupráce deklaroval, že chce vytvoriť salón s tými najlepšími remeselníkmi a otvoriť skutočne luxusný módny dom s najvyšším štandardom spracovania, čo bude stáť veľa peňazí a ponesie to so sebou aj veľké riziko. Bolo to trúfalé od inak plachého Diora, ale Boussac do toho išiel s patričnou počiatočnou investíciou.
Súhlas Boussaca Christiana Diora najskôr vystrašil a takmer túto veľkú príležitosť odmietol. Istým rizikom určite bolo aj jeho rozhodnutie prísť so svojou “corolla ligne“, teda líniou obráteného kalicha kvetu, ktorá bola návratom k veľmi márnivému štýlu, asi najmárnivejšieho od čias Wortha. Dior vyhlásil, že chce, aby sa bohatí opäť cítili bohatými a tak zasadil veľkú ranu nastupujúcej povojnovej rovnostárskej demokracii.
Svojou prvou kolekciou dal všetkým na známosť, že luxus sa po chudovných vojnových rokoch vracia. Všetci zostali prekvapení tak z použitia výnimočných materiálov ako aj dokonalého remeselného spracovania a tak nová silueta bola len akousi čerešničkou na torte. Dior zamestnal tých najlepších krajčírov a tak dokázal ponúknuť v povojnovej mizérii velkorysé strihy a perfektné šitie.
Po tomto úspechu si uvedomil, aké nepredvídateľné sú cesty módy, že náhoda, správne načasovanie, či šťastie je aj v móde veľmi dôležité. V každej kolekcii návrhári predstavujú viac modelov, viac línií a tak to bolo aj v jeho prípade, no novinári a predovšetkým už spomínaná Carmel Snowová si vybrala z jeho prvej kolekcie „corolla ligne“ a nazvala ju „new look“ – a úspech sa dostavil. Dior sa okamžite stal symbolom dobrých čias, aj keď širokú kolovú sukňu, ktorá bola základom toho avizovaného nového vzhľadu predstavil ešte pred vojnou Balenciaga. Nuž a niektorí kritici ho obviňovali, že s ňou prišiel, aby vyprázdnil plné sklady Marcela Boussaca.
Medzi Christianom Diorom a Cristóbalom Balenciagom, dvoma najvýraznejšími protagonistami povojnovej parížskej haute couture, nebola rivalita, panoval medzi nimi obojstranný rešpekt. Balenciaga nekomentoval jeho „new look“, no závidel mu jeho umelecké a výtvarné zručnosti, keďže sa sám musel spoliehať v tomto smere na svojho asistenta, no ako skvelý konštruktér strihov a skvelý krajčír nemal konkurenciu.
Balenciaga ako dobrý obchodník uznal, že Dior priam zázračne naštartoval parížsky módny priemysel a všetci ostatní z jeho publicity ťažili. Dior obliekal bohatých, no Balenciaga veľmi bohatých. Pre Diora bol Balenciaga vždy veľmi uctievaným majstrom svojho remesla a tak, keď v roku 1948 Balenciaga po smrti svojho priateľa zvažoval svoj odchod z Paríža, prišiel za ním a prosil ho, aby zostal so slovami, že potrebujú jeho príklad.
Výsostne ženská línia šiat vo forme obráteného kvetu s bohato naberanými sukňami z viacerých vrstiev a vypasované korzetové živôtiky často bez ramienok , resp. zdobené aranžovanými kvetmi znamenali obrovský úspech, rovnako ako jeho slávny kostým „ bar“, ktorý pozostával z vypasovaného kabátika s našívanými príklopkami na vreckách a širokej zvonovej sukne. Po šedivých a chudobných vojnových rokoch sa v nich ženy cítili ako princezné a každá z jeho nasledujúcich kolekcií predstavovala novú líniu, ktorá bola netrpezlivo očakávaná.
Ešte na jeseň v roku 1947 pripravil svoju kolekciu v línii osmičky, o rok neskôr sa pohral s asymetriou a nasledovali ďalšie. V roku 1954 to bola línia „H“, o rok neskôr línia „A“ s úzkymi ramenami a širokými sukňami a v tom istom roku na jeseň línia „Y“. Jeho hra s líniami bola neskutočne rýchla, akoby chcel dokázať, že dlhé čakanie na príležitosť nebolo v jeho prípade márne.
Úzku ceruzkovú sukňu „pencil skirt“ zaradil Christian Dior do svojej kolekcie na začiatku päťdesiatych rokov, no jej základ môžeme vystopovovať už na začiatku 20. storočia, kedy sa začínala éra letectva. Keď v roku 1908 pozvali bratia Wrightovci manželku svojho spoločníka pani Bergovú, aby si ako prvá žena sadla do ich lietadla určite netušili, že budú pri vzniku úzkej ceruzkovej sukne. Pani Bergovej pred nasadnutím do lietadla zviazali jej dlhú širokú sukňu pod kolenami, aby jej nafúknutá sukňa nespôsobila problémy.
Let to bol skutočne historický, fotografie sa objavili vo všetkých novinách po celom svete a netrvalo dlho, čo návrhári v Paríži prebrali túto novú siluetu sukne, tzv. krívajúcej sukne a tá sa šírila vo svete rýchlosťou blesku. Prvá svetová vojna priniesla viac praktické riešenia na sukniach, ktoré sa pomaly skracovali, aby sa v povojnových dvadsiatych rokoch dĺžka sukne vyšplhala až ku kolenám, ale až po druhej svetovej vojne prišiel ten správny čas pre „ pencil skirt“.
Diorovu skrátenú verziu krívajúcej sukne, ktorú zbavil volánov od kolien dole, ženy okamžite prijali a znovu objavili svoje oblé krivky a výsostne ženský vzhľad. „Pencil skirts“ nosili s kabátikmi, blúzkami i svetríkmi.
Spolu s Diorovým new look-om v päťdesiatych rokoch nastúpili svoju cestu za slávou aj ihličky – teda špicaté lodičky s tenkým ihličkovým podpätkom. V roku 1952 sa objavili po prvý raz a boli v sezónnych kolekciách hneď niekoľkých obuvníkovi, medzi ktorými bol aj slávny Salvatore Ferragamo i parížsky obuvník Roger Vivier.
Pôvod ihličiek je síce nejasný, no všetci títo prví výrobcovia ihličiek použili rovnakú technológiu a to oceľové jadro, ktoré na začiatku vkladali do dreveného a neskôr plastového podpätku. Len vďaka tejto technologickej novinke ihličky uniesli váhu svojej nositeľky.
Náhla smrť Christiana Diora v októbri roku 1957 šokovala, no jeho odkaz v podobe striedania línií žije v móde ďalej a následné decénia módy 20. storočia je plná odkazov práve na tento jeho vklad do módy.
V čase jeho smrti v roku 1957 zamestnával módny dom Christian Dior viac ako tisíc zamestnancov a počas desiatich rokov Dior predal cez 100.000 haute couture modelov na základe 16.000 dizajnových skíc.
