Druhá svetová vojna /1939 – 1945/ spôsobila móde, hlavne parížskej haute couture veľké škody. Mnohé slávne salóny v Paríži zostali zavreté a iné museli prijať tvrdé reštrikčné opatrenia. Predpisy určovali množstvo materiálu, aké je možné použiť. Vo Veľkej Británii išli ešte ďalej a na návrh obchodnej komory vznikli prototypy funkčného oblečenia, ktoré sa zadávali do výroby. V Amerike v rámci nariadení o všeobecných obmedzeniach sa spotreba materiálov na odevy stlačila na minimum a všetky ozdobné prvky poslali do zabudnutia.
Vojnová móda priniesla kostýmy s prvkami pánskej uniformy. Saká mali hranaté ramená rozšírené vypchávkami, úzky pás bol zdôraznený opaskom a nechýbali praktické našívané veľké vrecká. Jedinou výnimkou v rámci tejto vojnovej mizérie boli klobúky. Na nohách žien prevládali topánky s plným korkovým klinom.
Tento úsporný a chudobný military štýl bol na obidvoch stranách Atlantiku spojený aj s nástupom miliónov žien do práce a v Amerike sa ozývali aj výzvy, aby ženy zostali aj naďalej ženami a prispieť k tomu mali módne účesy a make-up. Rúž sa stal počas druhej svetovej vojny najdôležitejším symbolom ženskosti. V roku 1943, keď americká vláda vydala vojnové obmedzenia na luxusné výrobky, rúž bol z tohto zoznamu vyňatý.
Keď sa Francúzsko vzdalo a Paríž bol obsadený, slávna parížska haute couture bola vystavená obrovským tlakom a musela vyriešiť dilemu, či pokračovať, alebo nie. Hľadalo sa východisko z danej situácie, či riskovať obvinenie z kolaborácie s nacistami, alebo vystaviť nebezpečenstvu svojich zamestnancov. V tom čase bola francúzska móda považovaná za zásadný a významný vývozný artikel. V rokoch 1938-1939 sa vyvážal haute couture model za cenu desiatich ton uhlia a lite parfumu to bola suma za dve tony benzínu.
Nemci chceli ovládnuť francúzsky módny priemysel, verili, že v rámci nacistického nového poriadku pre Európu, Berlín preberie úlohu Paríža ako svetového centra módy a umenia vôbec. Nemeckí agenti v Paríži vyplienili kancelárie Chambre Syndicale de la Couture Parisiene a odniesli všetky archívy do Berlína a chceli na nútené práce deportovať i krajčírov a vybudovať tak módne domy práve tam.
Lucien Lelong, vtedajší šéf Chambre zvolil cestu kompromisu. Rokoval s nacistami a podarilo sa mu odvrátiť násilné sťahovanie módnych domov do Berlína a zároveň vybudoval druhú módnu základňu v Lyone, ktorý patril do slobodnej zóny a tak sa mu podarilo zachrániť 112.000 pracovných miest.
Po vojne bolo Francúzsko spustošené a tak André Malraux, vtedajší minister kultúry, vyhlásil, že jediné, čo Francúzom zostáva, sú ich mozgy a umelecké zručnosti, čím vystavil zelenú intelektuálom, umelcom a tiež módnym návrhárom. Paríž sa opätovne stal centrom povojnovej intelektuálnej avantgardy, z ktorého čerpala aj móda.
Módny priemysel spustil svoj vlastný program obnovy a parížski couturieri sa predstavili v rámci ojedinelého projektu Divadlo módy (Théâtre de la Mode). Povojnový nedostatok luxusných materiálov priviedlo tvorcov tohto projektu k úspornému riešeniu, k prezentácii parížskej haute couture so všetkými jej profesiami na sedemdesiat centimetrových figurínach, ktoré vytvorila Éliane Bonabelová, mladá talentovaná ilustrátorka.
Bol to tak trochu vynútený návrat k poupées de mode (módnym bábikám) Ľudovíta XIV. Umeleckým riaditeľom celého projektu bol maliar a dekoratér Christian Bérard a zúčastnili sa ho aj mnohí ďalší umelci a medzi nimi aj Jean Cocteau, ktorý mu vtisol istý poetický rozmer.
237 modelov, ktoré pripravili v parížskych módnych domoch očarilo na jar roku 1945 celý Paríž a postupne aj Londýn, Barcelonu, Kodaň, Štokholm, Viedeň a rok na to aj New York. Mnohé americké módne časopisy tesne po vojne neverili, že sa podarí vzkriesiť Parížu jej slávnu a úspešnú haute couture, dokonca sa objavili predpovede, že americká móda ju nahradí, no táto výstava to vyvrátila.
